Keď vtáčka lapajú, pekne mu spievajú. Toto ľudové príslovie je v našom národe zakorenené tak hlboko, že sa premieta aj do hospodárskych stratégií štátu. Východné Slovensko s obrovským voličských potenciálom je dlhodobo investične podvyživené, a tak sa štát rozhodol zachraňovať situáciu od stola v Bratislave. Stačilo málo, úprava zákona o nenávratných finančných príspevkoch a bohatý zdroj finančného optimizmu z eurofondov.
Dvadsaťročnú snahu postaviť diaľnicu, ktorá by siahala až na koniec sveta, čiže do Košíc, štátu stále nevyšla. Rozhodol sa tak pod bezpečným rúškom alibizmu lákať cudzie firmy na postavené priemyselné parky. Veď kto by ich odmietal. Sú krásne, majú parkoviská, jedálne aj kanalizáciu. To všetko firmy dostanú zadarmo. Keby sa náhodou málilo, na stole je aj ponuka na peňažnú podporu každého pracovné miesta.
Keď aj napriek širokej ponuke netrhovej pomoci ostávajú priemyselné chrámy prázdne, vrchnosti neostáva nič, len sa čudovať. Kreslením projektov na papieri totiž zabudli, že trh je od štátnych predstáv nezávislý. Ak má firma na východ prísť, a to dokonca na dlhšie obdobie, potrebuje v prvom rade infraštruktúru. Voziť výrobky sedem hodín k najbližšiemu prekladisku po rozbitých cestách by bol ochotný len podnikateľ so zlým manažmentom. Investičným samovrahom možno nazvať aj toho, kto by chcel štátu platiť zvýšené dane a odvody. Navyše, pri jednomyseľnom a impulzívnom konaní jednofarebnej vlády si nikto nemôže byť istý, čo prinesie ďalší rok, nieto volebné obdobie.
Ak by si Slovensko prestalo masírovať ľavý spánok pravou rukou, pritlačilo na budovanie diaľnic a podnikateľov oslobodilo od byrokratických záťaží, starostovia by priemyselné parky nemuseli zapĺňať prosebnými služobkami v Ázii. Kvalifikovaná pracovná sila a stále nízka priemerná mzda totiž predstavujú lákadlá samy osebe.