Štátna pokladnica je deravá aj v tomto roku a daňoví poplatníci ju tak budú naďalej plátať prostredníctvom zvýšeného daňovo-odvodového zaťaženia (či už sa ich dotýka priamo alebo nepriamo). Čarovným zaklínadlom býva v tomto prípade formulka, že žijeme v krízových rokoch, a všetci sa musíme uskromniť.
V praxi však táto formulka platí len pre daňových poplatníkov. Zo štátneho rozpočtu sa totiž aj naďalej financujú výdavky, ktoré rozhodne nemožno považovať za nevyhnutné. Nedávno sme napríklad upozornili na takmer miliónovú dotáciu, ktorú každoročne dostáva petržalská dostihová dráha od ministerstva pôdohospodárstva. Nič proti dostihom, ale špeciálne v krízových rokoch by si mala vláda dobre rozmyslieť, či chce dusiť ekonomiku vyššími daňami aj preto, aby dotovala dostihové výhry súkromným vlastníkom koní.
Ďalším takýmto zvláštnym výdavkom je podpora trhu s vínom. Na tú vláda vyčlenila vyše dvadsať miliónov eur v nasledujúcich štyroch rokoch z európskych zdrojov. Pri ročnej slovenskej produkcii približne 400-tisíc hektolitrov vína ide o dotáciu takmer 13 centov na liter vína. O pomoc z verejného rozpočtu sa môžu uchádzať vinári pri svojej propagácii na trhoch v tretích krajinách, reštrukturalizácii vinohradu, poistení úrody alebo podpore investície.
V praxi však bolo vo fiškálnom roku 2011/2012 z eurobalíka (5,1 milióna eur) určeného na podporu vinohradníctva použitých 4,3 milióna eur práve na reštrukturalizáciu vinohradov v celkovej výmere 384 hektárov. Až 84 percent celkového objemu vinohradníckych eurodotácií tak skončilo na troch percentách vinohradníckej plochy.
Vláda teda verejnými zdrojmi veľkoryso dotuje úzku skupinu súkromných producentov vína, ktorých aktivity sú bežnou súčasťou podnikania. Nemali by sme potom podobným spôsobom podporovať aj výrobcov piva, liehovín, minerálok, nealkoholických nápojov, alebo vôbec hocikoho, komu sa nedarí alebo sa cíti diskriminovaný?
Vinári sú pritom zvýhodnení oproti iným výrobcom alkoholických nápojov aj bez dotácií, keďže na Slovensku neexistuje spotrebná daň na tiché vína. Tú plánoval zaviesť minister pôdohospodárstva Jahnátek (paradoxne s odôvodnením, že daň vinohradníkom prospeje, keďže jej výťažok pôjde na revitalizáciu viníc), premiér Fico po lobingu
vinárov tento nápad však nakoniec zatrhol.
Pravdou je, že pestovanie hrozna na víno patrí k silno regulovaným sektorom Európskej únie (únia určuje výmeru vinohradov pre danú krajinu aj výšku dotácií). Nestačí však pokrčiť plecami a dotovať súkromné firmy miliónmi eur, ktoré musíme zobrať z iných častí (či už zo slovenskej, alebo z európskej) ekonomiky. Plytvanie verejnými zdrojmi je plytvanie, či ide o slovenské alebo európske (rozumej nemecké, holandské či fínske) eurá.
Najlepším riešením by preto bola deregulácia trhu s vínom, ktorá by nakreslila hrubú čiaru medzi vinármi a peniazmi daňových poplatníkov. To by mal byť aj principiálny postoj Slovenska v EÚ. Ak chce štát pomôcť podnikateľom v oblasti výroby vína, mal by v prvom rade odstrániť administratívne a daňové prekážky, ktoré im kladie pod nohy. Vysoké daňové zaťaženie totiž dnes máme aj preto, že z neho následne financujeme aj dotácie firmám, ktoré majú nedostatok vlastných zdrojov práve kvôli vysokému daňovému zaťaženiu a administratívnym bariéram. Tak to vyzerá, keď verejná moc hasí problémy, ktoré sama spôsobuje.
Ján Dinga, inštitút INESS