Nie je ochotný ani o piaď ustúpiť od svojich požiadaviek, diktuje druhým svoju najsprávnejšiu verziu vyriešenia konfliktu pod hrozbou bojkotu reprezentácie Slovenska. Správanie Michala Handzuša a ďalších 52 elitných hokejistov vrátane Mariána Hossu, Zdena Cháru či Mariána Gáboríka, by sa dalo označiť ako diktátorské. Ako inak sa dá vysvetliť nesplniteľná požiadavka, ktorú Handzuš a spol. adresovali šéfovi nášho hokeja Igorovi Nemečkovi?
Odhliadnuc od toho, kto sympatizuje s jednou alebo druhou stranou hokejového konfliktu – táto požiadavka hráčov, na ktorej stroskotali „mierové rokovania“, je z kategórie sci-fi. Zádrh nastal v okamihu, keď Nemeček odmietol garantovať nadpolovičnú väčšinu hlasov Rady SZĽH v otázkach zmien volebných stanov a následného zvolania mimoriadneho kongresu a novej voľby prezidenta zväzu.
Možno pred tridsiatimi rokmi by to garantovať vedel, no našťastie, dnes nežijeme v ére totalitného režimu a o dôležitých otázkach nielen na hokejovom zväze rozhoduje hlas väčšiny – v prípade športových federácií hlas väčšiny delegátov. Je pochopiteľné, že široká verejnosť skôr ako za dlhoročným funkcionárskym dinosaurom stojí a podporuje elitných hokejistov. Veď za posledné dve desaťročia boli nositeľmi úspechov, robili Slovensku dobrú reklamu vo svete, boli a sú športovými vzormi pre státisíce Slovákov.
No pri aktuálnej názorovej nezhode medzi vedením hokejového zväzu a hokejistami nemožno zabúdať na základné princípy, ktorými sa inštitúcie v demokratickom systéme riadia. Natíska sa otázka, či teda boli júnové voľby demokratické a férové. Pre niekoho áno, pre druhých nie – no faktom ostáva, že sa uskutočnili na základe platných stanov.