Termín „exit strategy“, používaný dnes aj pre odchod z Afganistanu, sa dá len pri veľkom zjednodušení chápať ako útek, priznanie si prehry alebo ako vojenskú porážku.
„Exit strategy,“ ktorá sa dostala do štandardného odborného slovníka, v prípade Afganistanu znamená niečo iné: stratégiu ukončenia vojenských operácií, aj keď nie nutne odchod spojeneckých síl z danej krajiny. Menovite Američania – spiritus agens – vojenského zásahu v Afganistane, prešli po druhej svetovej vojne k stratégii ukončenia v Japonsku i v Nemecku, ale ponechali si tam svoje vojenské základne. Podobný obraz sme videli na Kórejskom polostrove, ešte iný vo Vietname a ešte iný v Iraku. Do hry vždy vstupovali politické, ekonomické, ale aj, hoci to znie nevierohodne, idealistické faktory. Navyše, svoju úlohu nutne zohrávajú stratégia verzus taktika.
Afganistan je špecifickým prípadom. USA tam konvenčne zaútočili preto, že Afganistan odmietol podniknúť čokoľvek proti medzinárodnému holdingu zvanému Al-Kajda, ktorý sa prihlásil k útoku na USA. S požehnaním OSN sa nakoniec v Afganistane vystriedalo asi 50 členských krajín tejto organizácie a skôr či neskôr musela vzniknúť otázka, ako preniesť zodpovednosť na legálnu a legitímnu afganskú vládu. Taká stratégia ukončenia nemala znamenať ukončenie vojenskej a ekonomickej podpory pre Afganistan, ktorá sa kombinovane vyšplhala na skromné, ale slušné percento z niekdajšieho Marshallovho plánu.
Dôvodom na stratégiu ukončenia neboli ani obete spojeneckých kontingentov. Pri všetkej tragike, v Afganistane zahynulo (od roku 2001 do júla 2013) až 3 500 vojakov ISAF (záštita pod OSN), z toho takmer 2 300 Američanov. Len na porovnanie: v krátkej epizóde vojny proti Japonsku prišlo v roku 1945 v päťdňovej bitke o ostrov Iwó-Jima o život zhruba 7 000 amerických vojakov.
Do intervencie v Afganistane však vstúpil fenomén, ktorý sa po Vietname a Iraku môže nazvať „afganizáciou“, hoci za celkom iných okolností. V minulom mesiaci, v júni 2013, došlo k tomu, k čomu skôr či neskôr dôjsť muselo. Spojenci prinútili afganského prezidenta, aby pristúpil na záväznú dohodu o prevzatí zodpovednosti Afganskými národnými bezpečnostnými silami za obranu Afganistanu proti ozbrojenej povstaleckej opozícii regrutujúcej sa z Talibanu, Al-Kajdy, medzinárodných džihádistov či plnokrvných teroristov denne zabíjajúcich afganských civilistov.
O Afganistan by malo byť postarané, Afganci si urobia poriadok sami. Barack Obama navyše použil krajne účinný prostriedok na vydieranie očividne skorumpovaného afganského prezidenta. Pohrozil, že po roku 2014 nenechajú USA v Afganistane „ani nohu“. Tu už však ide o otvorený konflikt medzi záujmami intervenčných, spravidla západných štátov a úsilím kvázi okupovanej krajiny, aby ju bezpečnostne, ekonomicky a vojensky chránili.
Vo svete, nielen na Slovensku, budú teraz nutne vznikať otázky, či investície do Afganistanu mali zmysel, keďže definitívne vojenské víťazstvo nad protivníkmi sa doteraz nekonalo a nikto nevie, aká bude budúcnosť týkajúca sa investícií do vzdelania, hospodárstva, rovnoprávnosti žien či do politického pluralizmu. K slovu sa budú hlásiť „neomarxisti“ (veď išlo o nerastné bohatstvo a biznis), geopolitickí mudrlanti (umožnenie prístupu k rope), špecifickí islamofili (Západ chce zničiť islam) aj odborníci na židovské konšpirácie (11. september 2001 zosnoval Mosad).
Budúcnosť Afganistanu však v tomto prípade závisí len od toho, či Afganistan využije šancu, ktorú mu intervencia poskytla. Nemci a Japonci, Kórejčania a Grenaďania, okrem iných, tú šancu využili.
Ivo Samson
Riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií MO SR