Súboj „hlavné mesto verzus všetci ostatní“ nie je slovenská špecialita. V rôznych obmenách sa s ňou stretávame po celom svete, pričom naratív býva podobný: obyvatelia hlavného mesta, spravidla najbohatší v krajine, sa pomedzi prsty pozerajú na vidlákov a provinčných ťuťmákov, ktorí sa zbiehajú do ich revíru, „berú“ im prácu, byty a parkovacie miesta.
Regióny zasa vnímajú hlavné mesto ako semenisko rozmaznaných lumpov, ktorí svoj prepych budujú na mozoľnatých dlaniach ľudu hrdlačiaceho na kamenistej slovenskej hrude.
Najnovšie sme si podobný diskurz vypočuli pri správach o tom, že bratislavské časti chystajú spoplatnenie parkovania, pričom zvýhodnení budú rezidenti, teda Bratislavčania, zatiaľ čo na nehodných cépečkárov dopadne kladivo ostrakizácie. Napokon, kto je tu doma?! Nemôže byť ambíciou tohto textu rozlúsknuť v zásade neriešiteľný spor.
V kontexte debát a tvrdenia istého historika, ktorý nedávno v Historickej revue poznamenal, že Bratislava nemá zo svojho postavenia hlavného mesta žiadne výhody, zato však musí znášať takpovediac náklady na reprezentáciu, sa však žiada povedať očividné:
Tak ako všade, aj na Slovensku platí, že hlavné mesto bohatstvom výrazne vytŕčalo a vytŕča nad ostatnými. Nie však preto, že by miestni obyvatelia vyčnievali v intelektuálnej či manuálnej zručnosti. Hlavné mestá vznikajú buď na zelenej lúke, alebo prirodzene z miest, ktoré mali šťastie stať sa obchodnou tepnou. V každom prípade však platí, že potom ich bohatstvo ako sebanapĺňajúce proroctvo plynie najmä z titulu samotného.
Byť hlavným mestom vždy znamená priame vytvorenie množstva pracovných miest a ešte viac ich vznikne nepriamo. Konkrétny počet závisí od veľkosti krajiny a formátu jej spravovania, no na Slovensko to nebude menej ako mnoho desaťtisícov až státisícov nadpriemerne platených postov financovaných zo spoločných daní. V hlavnom meste musí byť vláda, parlament, ministerstvá, ich zamestnanci a obsluhujúci personál, diplomatické misie, s tým súvisiaca infraštruktúra v podobe ciest, letísk, hotelov.
Pritom platí, že každý, kto prišiel drať bratislavské chodníky, tak robí preto, že by si doma prácu nenašiel. Mnohé profesie sa totiž z logiky veci inde ako v hlavnom meste nedajú vykonávať. Napríklad ak chcete ako novinár pokrývať vrcholovú politiku, ste k hlavnému mestu priklincovaný. To isté platí, ak chcete byť guvernérom národnej banky, pracovať v centrálnych štátnych orgánoch alebo ako nepoctivý taxikár okrádať naivných turistov (lebo tí zvyčajne z lietadla či vlaku vystúpia práve v hlavnom meste).
Je preto načase povedať, že prinajmenšom v hlavnom meste nemôže platiť plošná politika zvýhodňovania domácich. Bohatstvo metropoly totiž plynie (aj) z toho, že každý kút Slovenska venoval titul hlavného mesta. Prosto, všetci sme v Bratislave sčasti „doma“. Buď to domáci konečne pochopia, uznajú a prestanú sa na návštevníkov pozerať ako na drzých votrelcov, alebo môžu siahnuť po takpovediac konečnom riešení:
Ak sa chcú zbaviť východniarov a hrdo dobyť „svoje“ parkovacie miesta, niet nič ľahšie, ako ťarchu hlavného mesta odovzdať povedzme Banskej Bystrici, Martinu alebo Utekáču. Vlastne, všetci budú spokojní – Banská Bystrica za noc získa stotisíc pracovných miest, Petržalčanovi sa uvoľní parkovisko pod oknom a na Prístavnom moste už nezabije ani minútu. Sčasti preto, že sa vyprázdni, sčasti preto, že sa už nebude musieť unúvať do práce.