Jaromír Čižnár sa stal generálnym prokurátorom a ani únavné rétorické cvičenie opozície to nemohlo zmeniť. Robert Fico tam chcel mať svojho spolužiaka a v Smere sa o predsedovej vôli nediskutuje. Rozhodne nie medzi radovými „Kolesíkmi“.
Opozičné výkriky do tmy beztak strácali na naliehavosti, keď sme si uvedomili, že suroviny na tento nechutný ústavnoprávny guláš nachystala slovenská pravica. Fico ho len uvaril a občan si ho vychlípe, či mu už je po chuti, alebo sa mu z neho dvíha žalúdok. Do akej miery bude stráviteľný samotný Čižnár však nezistíme, kým neochutnáme. Rozhodne si zaslúži aspoň obligátnych sto dní.
Že je Čižnár premiérov bývalý spolužiak, samo osebe veľa nehovorí. Aj keby to tak náhodou stálo v jeho kádrovom posudku, „v kolektíve obľúbený“ Fico nikdy nebol. To by sme o Čižnárovi mohli rovno povedať, že malý chlap s veľkými fúzami spravidla nič dobré neveští – veď takí sa obvykle nadmieru tvrdo presadzujú. Lenže generálneho prokurátora si neplatíme preto, aby sme ho kolektívne ľúbili, ale aby dohliadal na zákonnosť a prenasledoval zločin. A v tomto smere má „Vlčák“ Čižnár svoju povesť.
Nikto napokon nespochybnil odbornú spôsobilosť Ficovho kandidáta. Najväčšou výhradou je, že je to Ficov človek. Správne by, samozrejme, bolo, keby parlament vybral generálneho prokurátora širokým konsenzom. Lenže keď toto riešenie Fico ponúkal, pravica s ním odmietla diskutovať. Vtedy totiž vládla.
Predovšetkým však vôbec nie je jasné, či bude generálny prokurátor naozaj Ficov, alebo jednoducho iba Čižnárov. Sú ľudia, ktorí do svojho kresla dorastú a nepríjemne prekvapia tých, čo ich doň posadili. Stačí si spomenúť na dvoch bývalých kamarátov – Vladimíra Mečiara a Michala Kováča.