Mocenský boj na Ukrajine je tak celkom o tom, či táto krajina podpíše asociačnú dohodu s Európskou úniou. Ale priznajme si celkom reálne: Ukrajina sa zmieta v podobných záchvatoch civilizačnej orientácie, ktoré čitatelia ruskej literatúry poznajú už od devätnásteho storočia. Otázka vtedy znela tak, že buď Západ, alebo iná geografická dimenzia. Nebolo by preto dobré nechať sa mýliť pojmami ako „Malorusko“, ako sa ešte pred prvou svetovou vojnou Ukrajina často uvádzala.
Ukrajinské deficity
Dnes je to štát so všetkými atribútmi: nezávislý, samostatný a medzinárodne uznaný. V čom je teda hlavný problém súčasných nepokojov na Ukrajine? Určite nie iba v tom, že ukrajinská vláda odmietla Európsku úniu, ani v tom, že polícia v Kyjeve zasiahla „neadekvátne“ a nepokoje si vyžiadali niekoľko obetí na životoch.
Podobné zrážky s políciou sa v minulosti odohrávali aj v demokratických západných krajinách. Policajti tam bežne postupujú brutálne proti demonštrantom a z čias protestov proti vojne vo Vietname svet (často s veľkým potešením) pripomína straty na životoch z radov študentov pri zásahu polície (Národnej gardy štátu Ohio) v máji 1970. Zrážky medzi políciou a demonštrantmi môžeme dokumentovať dokonca v takých krajinách, ako Švédsko či Švajčiarsko, kde na jednej strane mávali policajti obuškami a na druhej strane niektorí demonštranti svojimi kreditnými kartami, a ešte iní zápalnými fľašami.
Ukrajina je iný prípad. Najväčším balvanom zaťažujúcim tento východoeurópsky región je história spojená s nárokmi veľkého východného suseda. Skúsme sa trochu odpútať od záplavy správ, ktoré nás už tretí mesiac zahlcujú a ktoré hovoria o nespokojnosti, o protestoch a násilí na Ukrajine. Táto krajina má niekoľko vážnych deficitov.
Je to mladý a stále ešte neskúsený štát, s ktorým sa svet hrá a používa ho na geopolitickú šachovú hru. Ukrajina nedokáže odstrániť podozrenia, že sa nedokázala oslobodiť od príťaže sovietskej a často priamo ruskej korupcie a je to stále krajina s celkom rozpoltenou identitou. Nespokojná časť Ukrajiny nechce byť bývalým „Maloruskom“, teda krajinou, ktorá je politicky a hospodársky previazaná s „Veľkorusmi“, dnes s Ruskou federáciou. Druhá časť nechce na „Západ“. Je nielen kultúrne, ale aj ekonomicky previazaná s ruskými oligarchami a so záujmami postkomunistického veľkokapitálu, s jeho klanmi, či už v Donecku, v Dnepropetrovsku, Charkove, alebo inde na východnej Ukrajine.
Úspech opozície
Ukrajinskej opozícii sa podarilo niečo, o čom sa napríklad demonštrantom v Turecku v minulom roku mohlo len snívať: po dlhých týždňoch pouličných protestov a zrážok s policajtmi dosiahli takmer neuveriteľné ústupky od oficiálnej moci. Napriek tomu, že tak ukrajinská vláda, ako aj faktický šéf Ukrajiny, prezident Viktor Janukovyč, nad sebou môžu mávať svätožiarou alternatívnych, to znamená otvorených volieb, uznaných pozorovateľmi z OBSE či Európskej únie, arogantná moc štátu zaváhala a začal sa typický proces obetovania pešiakov, čiže ministrov. Niečo, na čo napríklad turecký premiér Erdogan pristúpiť nemusel.
Lenže každý by mal vedieť, že nejde len o vnútropolitický ukrajinský spor. Rusko sa bude titulovať ako dospelý ochranca svojich historických detských krokov, podobne ako Izrael už ťažko pustí svoj Jeruzalem alebo Slovensko svoje Tatry. Vyhliadky Ukrajiny sú bez ohľadu na výsledok šachových partií vo vláde dosť mizerné.
Ivo Samson, riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií Akadémie obrany ozbrojených síl