Možno aj vami pohla smutná fotografia, ktorá v stredu obletela svet. Fotografia mŕtveho sýrskeho chlapca na tureckom pobreží môže podľa západných médií veľa zmeniť na našom vnímaní utečeneckej krízy.
Je to pravda. Fotografia a jej príbeh môže zmeniť veľa. A mala by zmeniť veľa. Problémom však v tomto prípade nie je Európa. Tá z príbehu fotografie vychádza dobre. Pohnúť by mala hlavne Turkami.
Príbeh fotografie je smutný už od začiatku. Chlapec bol sýrsky Kurd. Jeho rodina podľa dostupných správ ušla z mesta Kobané. Kurdské mesto minulý rok obliehali a takmer zničili teroristi z Islamského štátu. Kurdi však prejavili neuveriteľné hrdinstvo. Vydržali. Aj s pomocou náletov západných síl na pozície IS. Turci vtedy stáli na hranici, pozorovali boje. A uzavreli k mestu prístup. Nijaká podpora. Nijaká pomoc. Napriek tomu sa Kurdom podarilo mesto oslobodiť.
Tento rok mal byť rokom obnovy. Kurdská menšina si chcela v oblasti postaviť samosprávu. Pomáhali zahraniční Kurdi, pomáhali európske organizácie. Lenže – Turci boli opäť proti. Hranicu držali uzavretú – z obáv pred spájaním kurdských menšín. Sýrski Kurdi ostali opäť sami. V júni Islamský štát udrel – a zmasakroval 220 Kurdov v Kobané. Krátko nato Turecko jednostranne oznámilo, že bude bombardovať pozície IS, ale aj Kurdov v Iraku a Sýrii. Európski členovia NATO protestovali. Neúspešne. Spojené štáty – v záujme udržania protisýrskej koalície – prižmúrili oči a Turecko podržali. Sýrski Kurdi boli obetovaní.
Rodina Ajlana Kurdího ušla do Turecka. Požiadala o azyl v Kanade, kde mala príbuzných. Neuspela.
Posledným útočiskom ostal grécky ostrov Kos a Európa. Tá Európa, ktorá roky žiada záruky a bezpečnosť pre Kurdov – ale vždy bola pretlačená. Vyššími záujmami.