Tak nám minister vnútra ukázal, ako si predstavuje registráciu áut v dvadsiatom prvom storočí, takmer bez návštevy inšpektorátu. Ako rozprávka to znie pekne: Namiesto čakania na dopravnom inšpektoráte si bratislavský motorista ťukne do počítača a čoskoro uháňa po sociálno-demokratickej diaľnici až do Košíc.
Ako obyčajne, má to háčik – a nielen v tej diaľnici. Lebo skutočnosť bude takáto: najprv si motorista pôjde na políciu vybaviť občiansky preukaz s elektronickým podpisom, doma si k počítaču nainštaluje čítačku občianskeho a založí si schránku na portáli verejnej správy. Teraz, keď už „ušetril“ hodiny času, môže sa pustiť do registrácie... a napokon aj na dopravný inšpektorát do trvalého bydliska po vysnívané značky.
Bolo by to veselé, keby nás tento špás nestál päťdesiat miliónov eur (v prepočte tridsať CT zariadení piešťanských kvalít). Kaliňákova revolúcia preto vyvoláva viac otázok ako odpovedí. Aj menej náročný daňovník by totiž čakal, že pri uvedenej cene sa štát pri elektronizácii (!) konečne vzdá mantry miestne príslušných úradov.
Ale to, samozrejme, nejde, lebo v Bratislave nedržia značky so stropkovským domicilom. Pravda, vyriešiť logistický problém tohto typu je, špeciálne pre mimoriadne útle ministerstvo vnútra, neprekonateľne náročné. A potom prečo vlastne trváme na značkách označením regiónu? Minister vnútra by asi zle spával, keby sa z pohľadu na značku auta nedalo zistiť, kde má jeho majiteľ trvalý pobyt. Anarchia!
Napríklad v skostnatenej britskej monarchii také nepoznajú. Prvému majiteľovi auto zaregistruje predajca a pri následnom predaji stačí zaslaním tlačiva informovať štát o zmene vlastníka. Hotovo.
Na jazyk sa preto tisnú kľúčové otázky: prečo konečne neopustíme nekonečné vymieňanie značiek? Prečo nemôže auto dostať značku na večnosť, bez ohľadu na to, či sa rozšafný šofér presťahuje z Handlovej do Topoľčian? Lebo by potom firmy Ditec a Soitron nemohli vyfakturovať náklady desiatky miliónov za niečo, čo britská koruna vyriešila tlačivom za tri centy?