Mali by vyspelé krajiny zaviesť dane z bohatstva ako prostriedok stabilizácie a zníženia verejného dlhu v strednodobom výhľade? Medzinárodný menový fond vyjadril myšlienke podporu. Kalkuluje, že ak by sa nečakane zaviedol jednorazový 10-percentný odvod z bohatstva, mohol by sa rad európskych krajín vrátiť k predkrízovým pomerom verejného dlhu k HDP.
Mohla by pomôcť
To je zaujímavý nápad. Dnes, keď sa nezamestnanosť drží na úrovni recesie a sociálne normy napína hlboká ekonomická nerovnosť, je morálna opodstatnenosť dane z bohatstva lákavejšia. A keby bolo skutočne možné zabezpečiť, že odvod z bohatstva bude dočasný, mala by takáto daň menej skresľujúci vplyv než zavedenie vyšších hraničných mier zdanenia príjmu. Hoci daň z bohatstva môže byť rozumným spôsobom, ako krajine pomôcť vyškriabať sa z hlbokej fiškálnej prepadliny, nejde o všeliek.
V prvom rade vzostup výnosov z dočasných daní z bohatstva môže byť prchavý. Ekonóm Barry Eichengreen skúmal zavedenie daní z majetku po prvej a druhej svetovej vojne. Zistil, že vzhľadom na únik kapitálu a politický tlak na odklad boli výsledky často sklamaním.
Úrad Guardia di Finanza by ťažko zastavil masívny exodus bohatstva, keby Taliani vedeli, že sa blíži daň z bohatstva. Prevereným spôsobom, ako dostať peniaze zo zeme, je nadfakturácia a podfakturácia obchodu.(Vývozca napríklad vykáže nižšiu cenu za zásielku do zahraničia a zvyšné peniaze si nechá ukryté v cudzine.) Došlo by tiež k úniku ku šperkom a ďalšiemu ťažko odhaliteľnému majetku.
Otázky a obavy
Skresľujúce účinky dane z bohatstva by ešte zhoršili obavy, že „dočasná“ zrážka nebude jednorazová. Obavy z ďalších daní z bohatstva by demotivovali podnikateľského ducha a znížili mieru úspor.
Náročné sú aj administratívne ťažkosti pri zavádzaní dane z bohatstva, čo vyvoláva otázky o spravodlivosti. Bolo by napríklad zložité určiť trhovú hodnotu rodinných podnikov.
Daní z bohatstva, ktoré sa zameriavajú na pôdu a stavby, sa niektoré z týchto obáv netýkajú, pričom mimo anglosaských krajín sa takéto dane využívajú málo.
Čo teda môžu vlády eurozóny urobiť na zvýšenie štátneho dôchodku? Väčšina ekonómov uprednostňuje hľadanie ciest k rozšíreniu daňového základu, napríklad rušením špeciálnych odpočtov a zvýhodnení.
Jednotná DPH
V Európe by efektivitu zvýšila zjednotená sadzba DPH, namiesto vytvárania skresľujúcich vplyvov určovaním rôznych sadzieb pre rôzne tovary. Jedinca a rodiny s nízkymi príjmami by bolo možné kompenzovať pomocou jednorazových výplat.
Ďalšou myšlienkou je pokúsiť sa vybrať vyšší dôchodok z emisných kvót či daní. Získavaním finančných prostriedkov zdanením negatívnych externalít sa pokrivenie nevytvára, ale potláča. Hoci sú takéto dane nepopulárne, pokladám ich za dôležitý smer budúcej politiky.
Doteraz vyspelé krajiny, bohužiaľ, uskutočnili málo podstatných daňových reforiem. Mnohé vlády radšej podľahnú vyšším medzným mieram zdanenia, než aby sústavu prečistili a zjednodušili.
V Európe sa predstavitelia štátov v snahe vyriešiť previsy verejného dlhu obracajú tiež k skrytým daniam, najmä na finančnú represiu. Pomocou regulácie sú banky, poisťovne a penzijné fondy nútené držať oveľa väčší diel vládneho dlhu, než by si dobrovoľne zvolili. Ďalej je tu otázka, koľko by sa od krajín na periférii malo chcieť, aby zaplatili za svoje zničujúce dlhové bremená. MMF sa síce nadchol pre využitie daní z bohatstva ako nástroja na riešenie dlhových previsov v Španielsku a Taliansku, ale určité rozdelenie bremena so severom sa zdá rozumné. Aj preto, že nemecké a francúzske banky čerpali obrovské zisky zo sprostredkovania tokov medzi ázijskými sporiteľmi a európskou perifériou.
Hľadanie riešenia
Myšlienku dočasných daní z bohatstva vo vyspelých krajinách s cieľom uľaviť fiškálnej tiesni napriek tomu MMF predkladá oprávnene – so zreteľom na spravodlivosť aj účinnosť. Výnosy však budú takmer určite nižšie a náklady vyššie, než by sa zdalo z výpočtov používaných na ich propagáciu.
Pre krajiny, ktoré dnes trápia fiškálne ťažkosti, môžu byť dočasné dane z bohatstva súčasťou riešenia. Nie sú však náhradou zásadnej reformy, ktorá daňovým sústavám zaistí viac jednoduchosti, spravodlivosti a efektívnosti.
Kenneth Rogoff, profesor ekonómie na Harvardovej univerzite