Zákaz predaja starého železa má toľko nevýhod, že od neho vláda musí uskočiť. V prvom rade by spôsobil to, že ľudia ho nebudú odvážať do výkupov, ale hádzať do priekop. Štát sa dlhodobo snaží prevychovať Slovákov, aby separovali a nevyhadzovali odpad do prírody. Toto opatrenie by dosiahlo presný opak. Železo je jednou z mála druhotných surovín, ktoré sa ľuďom naozaj oplatí odviezť do šrotu. Buď na tom zarobia, alebo sa im aspoň vrátia náklady spojené s dopravou.
Druhou nevýhodou je to, že spracovanie železa dáva prácu tisícom ľudí, z ktorých časť by ju mohla pre sporné opatrenie stratiť. Obživu poskytuje aj tým, ktorí sa kovového odpadu zbavujú.
Po tretie, hrozí, že kriminalita sa iba presunie inde. Ak sú ľudia existenčne závislí od krádeží, zákaz predaja železa z nich spraví napríklad zlodejov bicyklov.
Po ďalšie, celá filozofia tohto opatrenia (zakážme predaj železa, lebo železo sa kradne) je pomýlená. Je to to isté, ako keby sme zakázali predávať elektroniku alebo šperky. Aj tie sa predsa kradnú. A po piate, existuje riziko, že oceľ sa bude kradnúť aj naďalej. Len sa jej ľudia začnú v kovošrotoch zbavovať načierno. Alebo sa nájde nejaký medzičlánok, ktorý staré pravidlá opäť zlegalizuje.
Je síce aj rozumný argument v neprospech šrotárov. A to ten, že časť kovu, ktorý končí vo výkupoch, ľudia naozaj ukradnú. Keďže to štát nevie riešiť inak, je na mieste zamyslieť sa aj nad extrémnymi opatreniami. Tento argument je však v tomto spore jediný, rezort životného prostredia ho zveličuje a ostatné nevýhody ho prevažujú. Preto ani nemá veľké šance na úspech.
Ján Kováč
vedúci analytického oddelenia