„Fico sa pýta Haščáka (Penta), či má Široký Váhostav. Haščák prisviedča. Hovorí, že väčšina Širokého podnikov ide od desiatich k piatim. Široký nemá zvládnuté moderné metódy riadenia, všetko má postavené na starých kamarátoch.“ Takto vyzeral rozhovor Haščáka s Ficom (rok 2006) podľa spisu Gorila. Haščákovi treba uznať, že mal pravdu.
Dnes je už všetko inak. Pravdu má pre zmenu Široký. Váhostav sa v októbri dostal k tučnej štátnej zákazke za 230 miliónov eur (diaľnica pri Ružomberku). Napriek tomu, že nedal najvýhodnejšiu cenu. Nemusel. Zariadilo sa to takto. Prvá najlacnejšia ponuka sa zo súťaže vyškrtla. Aj druhá sa vyškrtla. Aj tretia... A štvrtá – Váhostav – zvíťazila. Jednoducho, Široký si to vie zariadiť. Vďaka týmto schopnostiam sa po roku 2006, za prvej Ficovej vlády, vypracoval na jedného z najbohatších Slovákov s odhadovaným majetkom 250 miliónov eur. A dnes v tom úspešne pokračuje.
Biznis model je primitívny. Pri diaľničnom tendri sa nastaví cena. V podstate akákoľvek – ako sme videli pri tendri na ružomberský úsek. Potom sa postaví diaľnica. A keď sa na tom zarobí málo (kvôli zle nastavenej cene), vyrokuje sa dodatok. Čiže doplatok. Ako v prípade tzv. Širokého jamy.
Princíp „Širokého jamy“ vyzerá čarovne. Váhostav postaví na Považí diaľnicu za desiatky miliónov eur. Zanechá po sebe vykopané jamy, z ktorých ťažil štrk. Keď sa štát ozve, že Váhostav si má po sebe upratať a jamy zakopať, podnik si v dodatku k zmluve doúčtuje 6 miliónov eur. Za zakopanie jám. Čiže: Vykope sa jama. Za štátne peniaze. Zakope sa jama. Za štátne peniaze. Ako v ruskom komikse.
Ale vráťme sa k pointe. Široký má všetko postavené na starých kamarátoch. Preto ide Váhostav buď od desiatich k piatim. Alebo aj naopak. Od piatich k desiatim. Všetko závisí od toho, v akej forme je najväčší starý kamarát. Ten zvedavý z úvodu komentára.