Zavŕšilo sa desaťročné úsilie Záhrebu o integráciu do európskych štruktúr. Začiatok i priebeh tohto procesu neboli jednoduché a sprevádzalo ich niekoľko tienistých momentov.
Akceptácia chorvátskej žiadosti o vstup do únie a začatie negociačných rozhovorov so Záhrebom boli nemysliteľné v čase vládnutia Franja Tudmana. Spoločenská situácia v štáte v druhej polovici deväťdesiatych rokov minulého storočia nedovoľovala čo i len uvažovať o európskej integrácii Chorvátska. Až zmenené politické pomery po smrti autokratického prezidenta odblokovali zábrany Bruselu.
Na chorvátsku prihlášku negatívne vplývali aj komplikované bilaterálne vzťahy so susedmi ako dôsledok štvorročnej bratovražednej vojny a nedoriešených územných sporov. Kvôli sporu o hranicu v oblasti Piranského zálivu Slovinsko v roku 2009 na niekoľko mesiacov zablokovalo prístupové rozhovory Záhrebu. Plusové body nepridávalo Chorvátom ani dlhoročné otáľanie s vydaním osôb obvinených z vojnových zločinov do rúk medzinárodného trestného tribunálu v Haagu, z ktorých sa medzitým stali medzi domácim obyvateľstvom národní hrdinovia.
Chorvátsko sa podobne ako Slovinsko v porovnaní s ostatnými republikami na území bývalej Juhoslávie zotavilo z ničivého vojnového konfliktu v deväťdesiatych rokoch veľmi rýchlo. V krajine sa stabilizovalo hospodárstvo aj vďaka reformám trhu práce, daňového a bankového systému. Svetová banka označila túto balkánsku krajinu za hlavného reformátora spomedzi všetkých štátov bývalého východného bloku. Už v čase prístupových rokovaní bolo možné o Chorvátsku hovoriť ako o fungujúcej a stabilnej trhovej ekonomike, pre ktorú je charakteristická otvorenosť, diverzifikovaná štruktúra priemyslu a nízka miera inflácie.
Dnes je krajina ekonomicky úspešnejšia ako napríklad Bulharsko či Rumunsko, ktoré vstúpili do únie ešte v roku 2007. Záhrebu sa podarilo vďaka masívnym vládnym investíciám, ako aj zahraničnej pomoci zo strany Európskej únie odstrániť regionálne rozdiely a zrekonštruovať srbsko-chorvátskou vojnou poznačený juh a východ štátu, osobitne Slavónsko.
Už menej bola krajina akcieschopná v reforme súdnictva, ochrane práv menšín, najmä srbskej, a pri aplikácii legislatívy zameranej na verejné obstarávanie. Rovnako aj miera korupcie v štáte vyvoláva množstvo otázok.
Vstup do únie nebol však žiadnym politickým rozhodnutím „zhora“, ako sa snažia prezentovať na verejnosti niektorí politici a nacionalistické zoskupenia. Až 66 percent Chorvátov sa v referende vyslovilo za členstvo v únii, čím potvrdili proeurópske smerovanie krajiny a legitimizovali ďalšie kroky kabinetu premiéra Zorana Milanoviča.
Z dlhodobého hľadiska je pre Chorvátsko členstvo v EÚ najlepšou alternatívou. Od exportu závislá a otvorená ekonomika bude profitovať z voľného pohybu kapitálu, tovarov a služieb. Domáci biznis má teraz možnosť konkurovať v rámci spoločného trhu za rovnakých podmienok ako silní európski hráči.
Rovnako aj pre Európsku úniu je integrácia Chorvátska do Európskej únie veľmi dôležitá. A to nielen pre stabilitu večne nepokojného Balkánu a posilnenie ekonomických a politických väzieb s Chorvátmi.
S ohľadom na čoraz silnejší euroskepticizmus v pôvodných členských štátoch únie a úvahy o možnom odchode Británie je chorvátska vlajka medzi zástavami členov únie dôkazom, že záujem o zoskupenie pretrváva. O rovnaký status ako Chorváti ašpiruje pritom Čierna Hora, Srbsko, Island či Turecko. Je potrebné prispôsobiť úniu na ďalšie integračné impulzy aj z právneho a inštitucionálneho hľadiska, keďže Lisabonská zmluva je koncipovaná na súčasný formát európskej dvadsaťsedmičky.
Vstup Chorvátska do únie je jednou z hlavných udalostí európskeho kalendára na rok 2013. Začlenenie Chorvátov obohatí toto rôznorodé spoločenstvo o ďalší zaujímavý článok. Aspoň nejaká pozitívna správa v čase, keď únia čelí zásadným otázkam o svojom budúcom charaktere.
Norbert Kucharík, prezident združenia JEF Slovakia