Existuje viac dôvodov pre existenciu regionálnej samosprávy. Je zakotvená v ústave a na území dnešného Slovenska patrí k tradícii už od 13. storočia. Slovensko je ekonomicky, nábožensky, kultúrne, ale aj etnicky regionálne diferencované, a preto je pre jeho prosperitu regionálna úroveň dôležitá. Máme veľký počet malých obcí a bez druhej úrovne samosprávy by nebolo možné uskutočňovať stratégiu decentralizácie, ktorá je jednou z najdôležitejších poistiek proti autoritárskemu režimu.
Ale aj budúcnosť je dôležitá. Novým trendom vývoja zjednotenej Európy je orientácia na rozvoj miest, mestských regiónov, aglomerácií, na spoluprácu v nich a medzi nimi. Preto rastie aj význam regiónov. Bez nich asi ťažko hovoriť o regionálnej politike a ako vidíme aj na Slovensku, centrálna vláda sama nedokáže zmierňovať regionálne rozdiely.
O premárnenej šanci vytvoriť regióny tak, aby zodpovedali prirodzeným komunitám (župný variant), sa napísalo už dosť. Pôvodne koncipovaných 16 žúp malo mať kompetencie, ktoré neboli schopné zvládnuť najmä menšie obce. Ich dnešný počet a hranice neboli naša predstava. Je logické, že ak vznikli väčšie územné celky, ako nami navrhované župy, mali dostať viac právomocí. Všetko so všetkým súvisí.
Prvé volebné obdobie kraje preberali kompetencie, majetok, a až na jeho konci sa stabilizoval systém ich financovania. Zatiaľ čo obce boli pri príprave stratégie decentralizácie, pri dojednávaní pravidiel, vyššie územné celky vtedy zástupcu nemali a začali fungovať prakticky na zelenej lúke. Zabúda sa, v akom stave prevzali školy, nemocnice, cesty, kultúrne a sociálne zariadenia a celé siete zariadení, dovtedy budovaných na základe známostí, a nie na základe efektívnosti. Ako nebol vysporiadaný majetok a dalo by sa pokračovať. Aj to bol výsledok centrálneho riadenia štátu. Práve ich krátky príbeh, podobne ako príbehy väčšiny miest a obcí po roku 1989 a mnohé zmeny k lepšiemu, sú dôkazom správnosti vtiahnuť do správy štátu územnú samosprávu.
Myslím si, že tzv. VÚC-ky urobili veľa pozitívnych vecí. Modernizovali zariadenia, optimalizovali siete škôl, zlepšili funkčnosť zdravotníctva, rozšírili sociálne služby, rekonštruovali cesty, riešili prepravné vzťahy a mnohé ďalšie. Ich hlavným zmyslom je podľa zákona všestranný rozvoj a využívanie ľudských, prírodných a výrobných zdrojov nimi spravovaného územia v prospech jeho obyvateľov. Určite mohli vyvinúť viac aktivít na vyrovnávanie vnútroregionálnych rozdielov, na spoluprácu s podnikateľskými subjektmi, ale aj s mestami a obcami. A to nie je iba úloha predsedu, na to sú tam najmä poslanci. Nie je to len o zasadnutiach zastupiteľstva, ale je to veľmi ťažká, zložitá a denná práca na plný úväzok, navyše, ak sa menia vonkajšie podmienky a spoločnosť v celej Európe prechádza zložitým obdobím.
Ak sa ozývajú hlasy, že treba zmenu, pretože občania neprišli voliť, považujem to za veľmi slabý argument. Všetky prosperujúce štáty Európy majú druhú úroveň samosprávy a veľkosť nie je kritérium. Rozhodujúce sú právomoci. Ak nechceme zase raz dobiehať Európu, mali by sme zvýšiť vplyv a zodpovednosť našich regiónov a dať im do rúk rozhodovacie a finančné nástroje.
A ak chceme opäť meniť hranice, čo tak opýtať sa ľudí? Predsa stále počúvajú, že je to pre ich dobro a nakoniec, je to ich samospráva. A čo sa týka účasti na voľbách? Za to nemôžu VÚC-ky, to by sme museli pre neúčasť vo voľbách zvažovať aj vystúpenie z Európskej únie. Problém vidím inde. Ak sa zvoleným zástupcom na všetkých úrovniach nepodarí dokázať obyvateľom, že štát nie je iba, často arogantne, prikazujúca inštitúcia, ale najmä spoločenstvo ľudí, ktorých spája spoločný osud, nečudujme sa, ak budú každými nasledujúcimi voľbami strácať na legitimite.
Viktor Nižňanský, odborník na verejnú správu