Keď začiatkom roka skupina útočníkov vystrieľala redakciu francúzskeho satirického týždenníka Charlie Hebdo, svetom otriasla vlna zdesenia. Aj keď útok ukázal, ako „ľahko“ je možné vyvraždiť stráženú redakciu, bežných ľudí sa akoby netýkal. Veď „teroristi útočili na časopis, ktorý začal provokovať ako prvý“. Bol útokom na slobodu slova, názoru a možno aj (ne) vkusného nazerania na náboženstvo a jeho praktiky. O desať mesiacov neskôr sa ukazuje, že tragédia bola len úvodným dejstvom, ktoré bolo nesprávne pochopené.
Minimálne nie bezpečnostnými a spravodajskými zložkami. Či mohli v prípade piatkových útokov urobiť viac, je otázne a budú predmetom polemík ešte veľmi dlho. Už teraz je však preukázateľné, že na rozdiel od januárových udalostí sa tragédia dotýka všetkých. Cieľom útokov totiž boli bežní ľudia. Lokácia je v tomto prípade irelevantná, keďže sa mohla (môže) odohrať kdekoľvek vo svete.
Výsledkom piatkových útokov je posilnenie atmosféry strachu. A cez strach ospravedlníte, zdôvodníte a presvedčíte čokoľvek a kohokoľvek – stratu slobody, začiatok vojny, obmedzovanie náboženskej slobody... Strach poslúži ako výborný marketingový nástroj. Zatemňuje totiž triezve zmýšľanie. A to pritom teraz Európania potrebujú ako nikdy predtým. Veľmi ľahko sa totiž môžeme ocitnúť na rovnakej sfanatizovanej vlne, kvôli ktorej sa dnes Európa ocitla v tragédii. Jej výsledky by boli katastrofálne a ovplyvnili by ďalšie generácie dopredu. Veď nakoniec, skúsenosti s dobami, keď strach určoval smerovanie Európy, máme dostatok. Jedna sa postarala o židovský pogrom. Dnes sa paralely medzi nazeraním na Židov a moslimov (utečencov) nebezpečne prelínajú. Je to smutné a nebezpečné zároveň...