Do týždňa má nastať v Sýrii pokoj zbraní. To nie je zbožné želanie, ale záver (zatiaľ skôr len nádeje), na ktorom sa v Mníchove zhodli veľkí svetoví hráči na čele s ministrami zahraničia Kerrym a Lavrovom. Je to krok, ktorý nahráva širokému konsenzu v Európe: migračná kalamita z Blízkeho východu nepoľaví do tej doby, kým bude v Sýrii trvať krviprelievanie. Ak sa to prímerie skutočne presadí, je samozrejme neisté. Ale o to istejšie je pozadie, ktoré snahu o dohodu posilnilo.
Rozhodne to nebude tak, že by si svetoví štátnici povedali čosi v tomto zmysle: tej krvi už bolo toľko, že ju jednoducho musíme zastaviť. Nie. Skôr ich pohla zmena silových pomerov v Sýrii.
To nie je obyčajná špekulácia, ale výsledok analýzy Davida Sangera v denníku v The New York Times. Amerika dlho trvala na postoji, že občianska vojna v Sýrii nemá vojenské riešenie, že jedinou cestou je - pre Rusko neprijateľná - dohoda Asadovho režimu s opozíciou. Ale ruské bombardovanie prinieslo zmenu: "Rusi asi usvedčili Ameriku z omylu," píše Sanger.
Ten záver nevyplýva ani z ideológie, ani z fandenia Vladimirovi Putinovi, ani z odporu k Barackovi Obamovi, NYT sú predsa proobamovské noviny. Ten záver vyplýva z vývoja "faktov na zemi", a ako vieme, v ich prekvapivom nastoľovaní je ruský prezident majster. Zatiaľ najvýraznejšie to ukázala anexia Krymu a hlavne fakt, že v Minskej dohode o prímerí na Ukrajine na Krym vôbec neprišla reč.
V Sýrii hovoria fakty na zemi asi toto: Západom toľkokrát odpisovaný Asad je opäť na koni a s ruskou pomocou presadzuje vojenské riešenie, zatiaľ čo opozícia podporovaná Tureckom, Amerikou i Európskou úniou ustupuje.
Tieto fakty na zemi rozčuľujú tureckého prezidenta Erdogana a vedú ho k vyhrážkam typu, že bude do Európy úplne voľne púšťať migrantov. Tieto fakty na zemi ho tlačia do situácie nevyhnutnej straty: stráca vplyv v Sýrii, a ešte by mal mať na krku ďalších sýrskych utečencov.
Západ je pod tlakom. Ruský minister Lavrov hovorí "máme spoločného nepriateľa" a myslí Islamský štát. Oživuje tak dobu druhej svetovej vojny, kedy bol spoločným nepriateľom Ruska aj Západu Hitler. Už ale nedodá, že Rusko malo vtedy aj teraz iné strategické ciele ako Západ. Ak ich presadí do dohody o prímerí v Sýrii, ak si tú krajinu ešte viac pripúta, v Obamovej bilancii to bude patriť k veľkým porážkam.