Ešte pred niekoľkými dňami prezident Obama hovoril o nutnosti medzinárodného mandátu Bezpečnostnej rady, ktorá by posvätila vojenský zásah v Sýrii. V tom prípade by išlo o tzv. líbyjský model. Onedlho po tom nechal prezident svojho ministra zahraničia Johna Kerryho označiť sýrskeho diktátora Asada za darebáka i vraha a pripravil svet na vojenskú operáciu.
Najnovšie všetkým vyrazil dych vyhlásením, v ktorom zodpovednosť preniesol na Kongres, a to napriek tomu, že americkí prezidenti svoj parlament spravidla len informujú a na odobrenie vojenských akcií nečakajú. Nekompromisní „jastrabi“ americkej politiky ako John McCain neváhali nazvať svojho prezidenta de facto slabochom, ktorý je neschopný viesť národ v kritických situáciách.
Avizovaný útok na Sýriu síce nebol zrušený, no bol prinajmenšom pozastavený, ak uvážime, že Kongres sa zíde najskôr o týždeň a bez jeho dobrozdania asi prezident nebude ochotný podniknúť taký závažný krok. Nezdá sa, že by sa Obama dal odradiť neexistujúcim mandátom Bezpečnostnej rady OSN, odporom Ruska alebo vyhrážkami Iránu. Je pravdepodobné, že sa nechal nateraz presvedčiť tými hlasmi, ktoré varujú pred spasiteľskou úlohou USA pri riešení vnútorných sporov jednotlivých nestabilných štátov. A vyzerá to tak, že svet si na takú úlohu začína rýchlo zvykať.
Problémy na Kórejskom polostrove? To nič, vybaví to Amerika. Masové vyháňanie Albáncov z Kosova? Na to je tu veľký brat za Atlantikom. Iránsky jadrový program? To budú riešiť USA. Občianska vojna v Líbyi? Vyriešia Američania. Sýria a závažné podozrenie z použitia chemických zbraní vládnucim režimom? Nebudeme sa namáhať, na to máme „Amíkov“. Úloha svetového policajta nie je to, čo USA chcú, a pohodlnosť zvyšku sveta ich začína iritovať.
Aj USA majú svoju bezpečnostnú stratégiu, v ktorej si definujú národné záujmy. Nikde sa tam netvrdí, že americké ozbrojené sily musia zasiahnuť všade, kde sa porušujú ľudské práva a páchajú zločiny proti ľudskosti. Musia byť doplnené ďalšími hriechmi: ohrozením USA alebo hrozbou pre ich spojencov, narušením geopolitickej rovnováhy v krízovej oblasti Blízkeho východu, ohrozením chodu svetovej ekonomiky. Americká bezpečnostná politika je o záujmoch, nie o ozbrojenej charite.
USA sa musia navyše vyrovnať s ďalším problémom, a tým je alibizmus dokonca aj najbližších spojencov, v tomto prípade Veľkej Británie. Na útok proti Sýrii USA britskú či inú európsku pomoc nepotrebujú, ale požadujú politickú podporu. A tá je v Európe minimálna, hoci vojnou rozorvaná Sýria by mala na prvom mieste znepokojovať a poburovať najmä európskych spojencov.
Nie je bez zaujímavosti, že za vojenský útok USA proti Sýrii sa zasadzujú práve tí, ktorí doteraz zúrivo a demagogicky odmietali americkú inváziu do Iraku s odôvodnením, že sa tam nepreukázala prítomnosť zbraní hromadného ničenia, a to napriek tomu, že obvinenie z držania týchto zbraní Saddámom Husajnom bolo iba jedným z niekoľkých dôvodov na vojenskú akciu.
Porovnanie so Sýriou kríva aj v mnohých iných smeroch: Sýria nezaútočila na susednú spojeneckú krajinu tak, ako to urobil Irak pred prvou vojnou v Perzskom zálive; Sýria sa verejne nepriznala k podpore medzinárodného terorizmu, čo Husajn neskrýval; v prípade Sýrie sa USA nemôžu oprieť ani o polovičatú rezolúciu OSN, ani o konštatovanie Medzinárodnej agentúry pre atómovú energiu, že krajina dostatočne nespolupracuje pri jej inšpekciách. Zavraždenie tisícok Kurdov pri chemickom útoku nebolo dôvodom na irackú inváziu, podobne ako vyčíňanie Talibanu nebolo motívom na útok na Afganistan. Tým sa stal až 11. september a neochota talibov vydať americkým súdom páchateľov, ktorí sa celosvetovo chvastali tým, akú lekciu dali „neveriacim“.
V Sýrii je pritom oproti Iraku oveľa ťažšie určiť, kto sú dobrí a kto zlí chlapci. Skutočnosť, že sýrska ozbrojená opozícia je do značnej miery v rukách Moslimského bratstva a ozbrojencov Al-Kajdy, je verejným tajomstvom a prezident Obama možno urobil dobre, keď očakávanú operáciu oddialil tým, že odmietol priamu zodpovednosť a posunul kauzu na Kongres. Varovaním preňho by mala byť aj nezvyčajne bojová nálada Turecka, ktoré sa všetkými silami usiluje vtiahnuť USA do vojny, na ktorej môže profitovať predovšetkým Ankara.
Ivo Samson, riaditeľ Inštitútu bezpečnostných a obranných štúdií MO SR