Tri dni od začiatku ,,prímeria" je situácia na východnej Ukrajine opäť kritická. Dosť vážne hrozí, že namiesto sťahovania zbraní príde nové zbrojenie - a stupňovanie konfliktu. Zhrňme si, čo sa za posledné hodiny stalo:
1. Separatisti porušili prímerie a ukrajinskú armádu vytlačili z okľúčeného mesta Debaľceve.
2. Porošenko telefonoval s americkým viceprezidentom Bidenom a požiadal ho, aby Spojené štáty dodali ukrajinskej armáde zbrane.
3. Súbežne s tým Porošenko avizoval radikálne ,,vojenskopolitické rozhodnutia", ktoré začnú platiť už čoskoro (v hre je ďalšia mobilizácia a výnimočný stav v celej krajine).
4. Americkí republikáni vyzvali Obamu, aby v požadovanom rozsahu dodal ukrajinskej vláde zbrane (radary, zameriavacie systémy, obrnené vozidlá a raketové systémy).
Otázka teraz stojí tak, či by to bolo efektívne, alebo rizikové. Pre Západ aj pre samotnú Ukrajinu... Alebo inak: či je správne kvôli Debaľcevu obetovať minské dohody - a zbrojiť.
Vo všeobecnosti platí, že základnou podmienkou mieru je buď vojenská porážka nepriateľa, alebo rovnováha síl. Pretože práve rovnováha síl zvykne priviesť obe strany k ,,rozumu". Z tohto pohľadu by sa mohla zdať pomoc Ukrajincom obmedzeným množstvom zbraní užitočná - aby si mohli vynucovať dodržiavanie dohôd (prímeria) silnými bojovými zálohami.
V tomto prípade ale táto logika vôbec neplatí. Po prvé, pomery síl sú relatívne vyrovnané už teraz. Ukrajinská armáda je príliš slabá na to, aby mohla separatistov, podporovaných Ruskom, definitívne poraziť. A separtisti sú zas príliš slabí na to, aby mohli expandovať za hranice doneckej a luhanskej oblasti. Na rozsiahlu ofenzívu proti ukrajinskej armáde a ,,veľkú vojnu" nemajú dostatočnú silu. Platí to dokonca aj v prípade Debaľceva. Mesto sa separatistom podarilo obkľúčiť a z dvoch tretín aj ovládnuť už pred minskými rokovaniami. Pozície ukrajinskej armády boli v tomto zovretí neudržateľné. A nič na tom nemohlo zmeniť ani prímerie, na čo sa naivne spoliehal Porošenko... Držať tisíce vojakov v obkľúčení a ignorovať výzvy separatistov na ich bezpečné stiahnutie bolo vrcholne nezodpovedné.
Po druhé, ukrajinská armáda nemá menej zbraní ako separatisti. Naopak, má ich viac. Ukrajina patrí medzi päť najväčších svetových exportérov zbraní a má jednu z najväčších zásob delostreleckej munície na svete. Za neúspechmi ukrajinskej armády nie je nedostatok zbraní, ale hlavne slabý výcvik vojakov, nejednotnosť armádnych a dobrovoľníckych (súkromných) jednotiek, nefunkčná rozviedka, chaotické velenie a naivné politické vedenie. Jednoducho: Ukrajinci sa ukázali ako chaotici. Čo priznali samotní ukrajinskí vojaci. A dodávky amerických zbraní na tom veľa nezmenia. A ak zmenia, tak nie k lepšiemu. Dobrým príkladom je samotné Debaľceve. Generálny štáb obvinil z neúspechu dobrovoľnícke zbory, ktoré v obkľúčení nedržali pozície. Dobrovoľnícke zbory zas kritizovali chaotické velenie, ktoré váhalo s posilami, potrebnými na prelomenie obkľúčenia, potom váhalo so stiahnutím - až nakoniec veliteľ obrany zmizol a armádne jednotky ostali bez rozkazov. A potom všetko zaklincoval vrchný veliteľ ozbrojených síl Porošenko, keď v rozpore s realitou vyhlásil, že Debaľceve vlastne vôbec nebolo obkľúčené, jednotky sa stiahli plánovane a úspešne a ,,debaľcevská operácia bola zo strany ukrajinskej armády príkladom účinného vojenského velenia". Porošenko si tým vyslúžil výsmech a rozhorčenie vlastných vojakov.
Po tretie, miera zasahovania veľmocí do konfliktu je dnes na oboch stranách zjavná, ale obmedzená. A neoficiálna. Rusi odmietajú priznať, že dodávajú separatistom zbrane, peniaze a žoldnierov. Američania odmietajú priznať, že majú v oblasti vojenských operatívcov, žoldierov zo súkromných bezpečnostných služieb plus materiálnu a spravodajskú podporu pre ukrajinskú armádu. Akonáhle by Spojené štáty oficiálne dodali Ukrajincom zbrane a vojenských inštruktorov, znamenalo by to intervenciu do konfliktu. Čo by Rusko oprávňovalo masívnejšie vyzbrojovať ukrajinských Rusov, resp. separatistov. Toto vzájomné dorovnávanie síl by neviedlo k definitívnemu vojenskému vyriešeniu konfliktu (víťazstvo/porážka), ale len k jeho eskalácii. A následnému zmrazeniu - čo je vlastne súčasný stav.
Po štvrté, v tejto hybridnej vojne platí, že ani jedna strana (Spojené štáty - Rusko, resp. Kyjev - Doneck) nemá ,,svojich" celkom pod kontrolou. Ukrajinské sily tvoria demoralizovaná armáda, radikálne dobrovoľnícke zbory a žoldnieri, vrátane zahraničných. So separatistami to vyzerá podobne.
Zhrnuté: Vieme, že americké zbrane pre ukrajinskú armádu nemôžu viesť k vojenskému vyriešeniu konfliktu - teda k porážke ukrajinských Rusov, resp. Ruska. A vieme aj to, že riziká výrazne prevyšujú možné prínosy...
Kým sa budú separatisti držať v hraniciach doneckej a luhanskej oblasti, ako najschodnejšia cesta sa stále ukazuje tá, ktorá sa začala v Minsku. Prímerie, ktoré stojí na postupnom sťahovaní ťažkých zbraní z konfliktu... Nie na ich postupnom rozmnožovaní.