Prezident Barack Obama sa právom sťažuje na vydieranie. Americký Kongres nemôže očakávať, že bude používať hrozbu rozpočtového provizória – teda zbraň hromadného finančného ničenia – ako normálny prostriedok vynucovania ústupkov. Pretože však sám Obama v minulosti zvolil cestu ústupkov pred bezohľadne vyhroteným prístupom Kongresu, pretavila sa debata o dlhovom strope do čohosi závažnejšieho, než je len krátkodobá politická roztržka.
Bezhraničná dôvera
Bitka o dlhový strop americkej vlády čoraz viac odráža hlbší ústavný mocenský boj medzi prezidentom a Kongresom. Ak zostane tento boj nevyriešený, mohol by hlboko oslabiť schopnosť vlády prijímať v budúcnosti závažné ekonomické rozhodnutia.
USA by, samozrejme, neboli jedinou krajinou, ktorú by postihol krach politickej kultivovanosti. Určitou mierou politickej nefunkčnosti trpí až príliš veľa štátov. Na dosiahnutie talianskej bilancie vládnej paralýzy Amerike ešte zostáva kus cesty. Ak si však bude Kongres ďalej uzurpovať americkú hospodársku politiku, neveští to pre inak optimistické dlhodobé vyhliadky americkej ekonomiky nič dobré.
Zdá sa, že svet aspoň zatiaľ prechováva bezhraničnú dôveru v schopnosť Ameriky pozametať si pred vlastným prahom a táto dôvera sa odráža vo veľmi nízkych úrokových sadzbách pôžičiek. Nikto si nedokáže predstaviť, že by krajina s toľkými jedinečnými ekonomickými výhodami riskovala, že sama sebe zasadí takú ničivú ranu, akú predstavuje neschopnosť splácať svoje záväzky.
Hazardná hra
Obama potrebuje prinútiť svojich republikánskych odporcov, aby ustúpili, lenže neexistuje žiadna záruka, že to urobia. V minulosti ustúpil Obama, pretože vedel, že aj keď katastrofálne rozpočtové provizórium pôjde predovšetkým na vrub republikánov v Kongrese, časť viny v najbližších voľbách pravdepodobne dopadne aj na neho. Dnes už má Obama znovuzvolenie za sebou, takže by mohol mať chuť podstupovať väčšie riziká, aby po ňom zostal pozitívny hospodársky odkaz.
Napriek deštruktívnym impulzom federálnej vlády vykazuje americká ekonomika obrovskú odolnosť a vyzerá to tak, že ešte zosilnie. Obama, rovnako ako takmer všetci ostatní, by veľmi rád videl, aby tento trend pokračoval. Americká neschopnosť splácať dlhy, čo i len technická, by však mala nepredvídateľné dôsledky, ktoré by mohli ohroziť zotavenie.
Zoberme si, čo sa stalo, keď Federálny rezervný systém stavil na zlú kartu svojimi predčasnými rečami o „utlmení“ nákupov investičného majetku. Po mesiacoch výkyvov na trhu kombinovaných s prehodnocovaním politiky a základných ekonomických ukazovateľov Fed cúvol. Závažné škody však už boli napáchané, najmä v rozvíjajúcich sa ekonomikách. A ak iba náznak menového sprísnenia do takej miery rozbúri medzinárodné trhy, čo by s globálnou ekonomikou urobila americká neschopnosť plniť svoje dlhové záväzky?
Premrštená výsada
Mediálna pozornosť sa z veľkej časti zameriava na rôzne krátkodobé odklony od kontraproduktívnych opatrení daných automatickými výdavkovými škrtmi od začiatku tohto roka, no skutočné riziko je hlbšie. Áno, aj po zvonka nezavinenej epizóde platobnej neschopnosti by dolár zostal hlavnou svetovou rezervnou menou, pretože k nemu jednoducho neexistuje dobrá alternatíva – rozhodne nie dnešné euro. Aj keby si však americký dolár udržal status rezervnej meny, jeho hodnota by sa mohla značne skompromitovať.
Výsada emitovať globálnu rezervnú menu prináša USA obrovské výhody, pretože znižuje nielen úrokové sadzby, ktoré platí americká vláda, ale aj všetky úrokové sadzby pre Američanov. Väčšina výpočtov ukazuje, že hodnota tejto výhody pre USA presahuje 100 miliárd dolárov ročne.
V 19. storočí existovalo obdobie, keď sa tejto „premrštenej výsade“ tešila Veľká Británia. S rozvojom zahraničných kapitálových trhov však Británia o veľkú časť tejto výhody prišla a do začiatku prvej svetovej vojny ju takmer úplne stratila.
Brzda rastu
To isté sa nakoniec stane doláru. Aj keď možno dolár ešte dlho zostane kráľom, nebude už takým mocným vladárom. Nevynútená neschopnosť splácať dlhy mohla tento proces dramaticky urýchliť, čo bude stáť Američanov stovky miliárd dolárov v podobe vyšších úrokových platieb z verejných a súkromných dlhov.
Áno, USA by sa mali znepokojovať kvôli svojmu prudko rastúcemu verejnému dlhu – a kvôli rastúcim nákladom na dôchodky a zdravotnú starostlivosť, ktoré ho priživujú. Napriek neopodstatneným a politicky motivovaným tvrdeniam o opaku akademický výskum stále s drvivou presvedčivosťou naznačuje, že veľmi vysoký dlh je brzdou dlhodobého rastu.
Kenneth Rogoff, profesor ekonómie na Harvardovej univerzite