Veľká časť globálneho hospodárstva zjavne uviazla v dlhom a bolestnom prepade vyvolanom úspornými opatreniami, takže je načase si priznať, že túto pascu sme si na seba nastražili sami. Skonštruovali sme ju z nešťastných myšlienkových návykov pri uvažovaní o tom, ako sa vyrovnať s rýchlo sa prehlbujúcim verejným dlhom.
Tieto návyky sme si vytvorili na základe skúseností v rodine: keď sa dostanem do problému s dlhmi, musím obmedziť výdavky a vydržať obdobie úspor, kým sa záťaž nezníži. To znamená odoprieť si na istý čas večeru v reštaurácii, nové auto a odevy. Takáto reakcia vyzerá ako prejav zdravého rozumu, ba dokonca mravnej cnosti.
Lenže hoci sa jednotlivým domácnostiam takýto prístup osvedčí, celej ekonomike dobre neposlúži. Výdavkové škrty problém ešte zhoršujú. Ide o paradox sporivosti: uťahovanie opasku spôsobuje, že ľudia prichádzajú o prácu, pretože iní ľudia nekupujú ich produkciu, takže dlhové bremeno neubúda, ale oťažieva.
Cesta z tejto pasce existuje, ale jedine ak diskusiu o spôsobe zníženia pomeru dlhu k HDP odchýlime od úspor, teda vyšších daní a nižších výdavkov, k dlhovo šetrnej stimulácii: ešte väčšiemu zvýšeniu daní a rozšíreniu vládnych výdavkov v rovnakom rozsahu. Takto pomer dlhu k HDP klesne vďaka tomu, že sa zvýši menovateľ (ekonomický výstup), nie preto, že sa zníži čitateľ (úhrn toho, čo si vláda požičala).
Tento typ osvietenej stimulácie naráža na silné predsudky. Ľudia majú sklon pozerať na dane ako na zásah do ich slobody, ako by vyšší štátny dôchodok nevyhnutne premrhali bezvýznamní úradníci za zbytočných a neefektívnych vládnych zamestnancov a programy. Lenže navyše odvedená práca sa nemusí týkať len vládnych zamestnancov a občania do istej miery môžu hovoriť do toho, kam budú výdavky smerované.
O týchto veciach treba premýšľať, keď sa snažíme pochopiť napríklad to, prečo talianski voliči minulý mesiac odmietli triezveho ekonóma Maria Montiho, ktorý im vnucoval úspory, najmä zvyšovaním majetkových daní. Taliani si zvykli na úvahy, že nárasty daní smerujú nutne iba do splátok bohatým investorom, nie do úhrad za vládne služby, ako sú lepšie cesty a školy.
Zásadným ekonomickým problémom, ktorý v súčasnosti sužuje veľkú časť sveta, je nedostatočný dopyt. Podniky dostatočne neinvestujú do nových prevádzok a vybavenia a nevytvárajú pracovné miesta, najmä preto, že ľudia dostatočne nemíňajú – respektíve sa očakáva, že míňať nebudú – tak, aby ekonomiku udržiavali v plnej rýchlosti.
Dlhovo šetrnú stimuláciu by bolo možné považovať za kolektívne rozhodnutie nás všetkých viac míňať, aby sme naštartovali ekonomiku. Nemá to nič spoločné so zadlžovaním sa. Ak sa všetko nechá na rozhodnutiach jednotlivcov, ľudia nebudú viac utrácať, ale snáď si môžeme zvoliť vládu, ktorá nás všetkých k takému konaniu prinúti, čím vytvorí dostatočný dopyt, aby vrátila hospodárstvo do rovnováhy.
Mnohí ľudia sú presvedčení, že stimulácia s vyrovnaným rozpočtom, teda zvýšenie daní v čase ekonomickej tiesne, je politicky nemožná. Napokon, francúzsky prezident François Hollande od sľubov z predvolebnej kampane, že uskutoční dlhovo šetrnú stimuláciu, pod obrovským politickým tlakom ustúpil. Vzhľadom na nedostatok dobrých alternatív však nesmieme predpokladať, že myšlienkových zlozvykov sa nemožno zbaviť, a možnosť osvietenejšej politiky by sme nemali ani na okamih púšťať zo zreteľa.
Určitá forma dlhovo šetrnej stimulácie môže byť nakoniec pre voliča príťažlivá. Ak sa podarí presvedčiť ho, že zvýšenie daní nutne neznamená utrpenie. Ak ľudia pochopia, že prinesie rovnakú priemernú hladinu čistých miezd po zdanení, plus prínosy väčšieho množstva pracovných miest a výsledky vyšších vládnych výdavkov (napríklad nové diaľnice), budú sa možno čudovať, prečo vôbec niekedy skúšali stimuláciu vykonávať inak.
Robert J. Shiller,
profesor ekonómie na Yalovej univerzite