Dvadsiateho druhého novembra sme si pripomenuli výročie atentátu na prezidenta Johna F. Kennedyho. Mal iba 46 rokov, keď ho v Dallase zabil Lee Harvey Oswald, nespokojný bývalý vojak.
Príliš toho nezmenil
Kennedyho mučenícka smrť viedla mnohých Američanov k tomu, aby ho začali radiť po boku veľkých prezidentov typu Georgea Washingtona a Abrahama Lincolna, avšak historici sú zdržanlivejší. Kritici poukazujú na jeho ľahkovážne sexuálne správanie, chudobnú legislatívnu bilanciu a neschopnosť podporiť slová činmi. Zatiaľ čo Kennedy hovoril o občianskych právach, daňových škrtoch a znižovaní chudoby, bol to až jeho nástupca Lyndon Johnson, ktorý v spomínaných oblastiach presadil historické legislatívne návrhy.
Anketa z roku 2009 medzi 65 expertmi na amerických prezidentov vyhodnotila JFK ako šiestu najvýznamnejšiu americkú hlavu štátu, zatiaľ čo nedávny prieskum medzi britskými expertmi ho zaradil na 15. miesto. Na prezidenta, ktorý strávil v úrade necelé tri roky, sú to pôsobivé výsledky, avšak čo Kennedy skutočne dosiahol a ako by sa dejiny bývali mohli zmeniť, keby nezomrel?
Prevádzkar, nie vizionár
V knihe Prezidentské vedenie a vznik americkej éry delím prezidentov do dvoch kategórií: na tých, ktorí sú transformatívni vo svojich cieľoch a presadzujú veľké vízie, a na transakčných lídrov, ktorí sa zameriavajú skôr na „prevádzkové“ otázky. Kennedy bol aktivista a komunikátor s inšpiratívnym štýlom, a preto pôsobil ako transformatívny prezident. V roku 1960 viedol kampaň so sľubom, že „uvedie krajinu znovu do pohybu“.
Vo svojom inauguračnom prejave vyzval Kennedy na obete („Nepýtajte sa, čo môže krajina urobiť pre vás – pýtajte sa, čo môžete vy urobiť pre krajinu.“). Založil programy typu Mierové zbory alebo Aliancia za pokrok s Latinskou Amerikou a vyslal USA na dráhu k pristátiu človeka na Mesiaci.
Napriek svojmu aktivizmu a rétorike však bol Kennedy skôr opatrnou ako ideologickou osobnosťou. Namiesto toho, aby sme však Kennedyho kritizovali za to, že nesplnil rétoriku, mali by sme byť vďační, že sa v kritických situáciách správal uvážlivo a transakčne, nie ideologicky a transformatívne. Najvýznamnejším úspechom Kennedyho krátkeho prezidentského pôsobenia bolo zvládnutie kubánskej raketovej krízy v roku 1962.
Kennedymu možno vyčítať zbabranú inváziu na Kubu v Zátoke svíň a operáciu Mangusta – tajnú aktivitu CIA proti Castrovmu režimu, ktorá presvedčila Sovietsky zväz, že jeho spojencovi hrozí nebezpečenstvo. Kennedy sa však zo zlyhania poučil a nastolil obozretný proces riadenia krízy, ktorý nasledoval po rozmiestnení jadrových rakiet na Kube Sovietskym zväzom.
Mnoho Kennedyho poradcov a amerických vojenských veliteľov naliehavo vyzývalo na letecký úder a inváziu, pričom dnes vieme, že tento krok by možno viedol Sovietov k použitiu jadrových zbraní. Kennedy však hral na čas, ponechával si otvorené možnosti a vyjednával so sovietskym vodcom Nikitom Chruščovom.
Otázka Vietnamu
Kennedy sa poučil aj z kubánskej raketovej krízy a predniesol prejav, ktorého cieľom bolo uvoľnenie napätia studenej vojny. Prezidentská vízia mieru síce nebola nová, ale Kennedy na ňu nadviazal tým, že dohodol prvú zmluvu o kontrole jadrových zbraní.
Nezodpovedaná otázka znie, ako by naložil s vietnamskou vojnou. Keď sa stal prezidentom, mali USA v Južnom Vietname niekoľko sto poradcov, on ich počty rozšíril na 16000. A Johnson nakoniec na viac ako 500000.
Mnohí Kennedyho zástancovia tvrdia, že on by sa takejto chyby nikdy nedopustil. On však podporil prevrat, ktorý mal nahradiť juhovietnamského prezidenta Ngo Dinh Diema, a zanechal Johnsonovi zhoršujúcu sa situáciu a skupinu poradcov neodporúčajúcich stiahnutie sa. Niektorí Kennedyho podporovatelia napísali, že mal v pláne stiahnuť sa z Vietnamu, ak v roku 1964 vyhrá prezidentské voľby – JFK sa podľa nich zmienil o tom senátorovi Mikovi Mansfieldovi. Skeptici však poukazujú na to, že Kennedy sa vždy verejne vyjadroval o potrebe vo Vietname obstáť.
Podľa mňa bol Kennedy dobrým, ale nie skvelým prezidentom. Dobrého prezidenta z neho pritom nerobila iba schopnosť inšpirovať druhých, ale aj jeho uvážlivosť v zahraničnopolitických rozhodnutiach. Máme šťastie, že bol v zahraničnej politike častejšie transakčným než transformatívnym prezidentom. A máme smolu, že sme ho stratili po tisíc dňoch.
Joseph S. Nye, profesor Harvardovej univerzity