Ako sa tak najslabší členovia eurozóny snažia vyhrabať zo svojej najdlhšej recesie moderných dejín, ich vyhliadky na zotavenie gniavi zdrvujúca hora dlhov, oveľa ťažšia, ako bola pred štyrmi rokmi finančnej krízy.
Taliansko, Grécko, Írsko a Portugalsko majú verejný dlh, ktorý citeľne presahuje ročný výkon ich ekonomík, a riskujú stratenú dekádu ubíjajúco pomalého rastu a vysokej nezamestnanosti v japonskom štýle, kým budú pomaly splácať svoju cestu z problémov.
Priemerný pomer dlhu k hrubému domácemu produktu na území sedemnástich štátov so spoločnou menou dosahuje 95 percent, čo je menej ako v USA a omnoho menej ako v Japonsku, no je nebezpečne vysoký pre starnúce spoločnosti, ktoré nemôžu samostatne tlačiť peniaze alebo devalvovať.
Oficiálna línia Európskej únie je, že každá zachraňovaná krajina si musí sama upratať svoj neporiadok a prepracovať sa k zotaveniu pomocou vlastného rastu, bez úľavy na dlhoch alebo ich zdieľania, azda len s výnimkou Grécka, ktoré bolo už dávno vyhlásené za špeciálny prípad.
Tabu defaultu
„Ako hovorievala Margaret Thatcher: alternatíva neexistuje,“ tvrdí ekonomický poradca Graham Bishop. Fiškálna disciplína a protrhové reformy, liberalizácia pracovných zmlúv, zlomiť silu odborov pri vyjednávaní o mzdách a obmedziť blahobyt a dôchodky, to je podľa neho jedinou cestou k spáse.
No iní ekonómovia, spolu s malou menšinou predstaviteľov EÚ, neochotnou verejne vystúpiť zo šíku ortodoxnej línie tvrdia, že táto politika je politicky i sociálne neudržateľná a Európa bude musieť začať uvažovať o nejakej forme väčšej úľavy dlhov, možno prostredníctvom Európskej centrálnej banky. „Ideálne by bolo, keby eurozóna skombinovala vyváženú rozpočtovú politiku s monetizáciou dlhu prostredníctvom ECB,“ napísal vo svojom komentári pre Centrum európskej reformy belgický ekonóm z London School of Economics Paul De Grauwe.
Pri takej politike by krajiny s nízkym deficitom a väčším manévrovacím priestorom, ako Nemecko, mohli mať expanzívnejší rozpočet, aby vyvážili obmedzenia v periférnych krajinách, pričom by centrálna banka vykupovala dlhopisy slabších štátov. Ani jedna z týchto možností nie je pravdepodobná, vzhľadom na strach Nemecka z inflácie a vehementný odpor naprieč severnou Európou k akémukoľvek citeľnému zdieľaniu dlhového bremena iných krajín eurozóny.
Podľa De Grauweho je jedinou alternatívou, že krajiny ako Grécko a Portugalsko skôr či neskôr prestanú plniť svoje záväzky, pretože politici v týchto štátoch nestrpia, aby ich nútili celé roky presúvať zdroje k ich bohatým severským veriteľom. Nodefaultzostáva v eurozóne tabu, hoci Grécko v roku 2012 zaťažilo súkromných investorov do svojich dlhopisov stratou.
Ako pochovať dlh
Dvaja ďalší ekonómovia, ktorí v auguste analyzovali možnosti na ekonomickom portáli VoxEU, dospeli k záveru, že jedinou realistickou a efektívnou možnosťou pre takéto krajiny je ísť do defaultu predajom monetizovaného dlhu Európskej centrálnej banke. Argumentujúc, že európska dlhová kríza sa napriek zdaniu opaku sústavne zhoršovala, Charles Wyplosz, profesor ekonómie na Graduate Institute v Ženeve, a Pierre Paris, predseda Predstavenstva Banque Paris Bertrand Sturdza, tvrdia, že takto by sa dal dlh navždy pochovať.
Podľa ich plánu by ECB vykúpila 1,2 trilióna eur v dlhopisoch najzadlženejších štátov a vymenila by ich za trvalú bezúročnú pôžičku, ktorá by nebola splatná, kým by nebola banka zlikvidovaná, čím by eliminovala dlh. Podobné kroky v minulosti občas spustili hyperinfláciu, no podľa autorov by to bolo v tomto prípade nepravdepodobné, pretože úverové trhy sú natoľko slabé, že zvyšovanie monetárnej bázy v skutočnosti neuvoľňuje do obehu peniaze.
Ich plán by ďaleko presahoval súčasnú politiku ECB, ktorá ponúka nákup krátkodobých dlhopisov štátov, ktoré žiadajú o bezpečnostnú pôžičku zo záchranného fondu eurozóny a úniou a Medzinárodným menovým fondom prísne strážené škrty.
Autori skúmajú ďalšie spôsoby zníženia dlhu, ako vysoko prebytkové rozpočty, predaj verejného majetku, preniesť straty na veriteľov, ktorí vlastnia dlhopisy, alebo odpustenie dlhov veriteľskými vládami. No aj všetky tieto opatrenia spolu by podľa nich boli nedostačujúce, politicky neprijateľné a len by presunuli bremeno na slabé banky a „odpúšťajúce národy“ ako Nemecko, ktorého miera dlhu by mohla vystúpiť až na 110 percent.
Poučné dejiny
Historici, ktorí študovali prípady veľmi vysokých dlhov v posledných troch storočiach, tvrdia, že inflácia, devalvácia, prudký ekonomický rast a selektívny krach často dokázali znížiť bremeno bez masívnej bolesti.
Profesor dejín ekonómie Nicholas Crafts tvrdí, že ortodoxný fiškálny prístup vedenia vysoko prebytkového rozpočtu umožnil Británii v storočí po napoleonských vojnách znížiť dlh z 200 percent HDP na 25 percent v roku 1913, v predvečer prvej svetovej vojny.
Iná taktika, úspešne použitá Spojenými štátmi a Veľkou Britániou po druhej svetovej vojne, bola „finančná represia“ stlačením reálnej úrokovej miery na veľmi nízku úroveň. Banky aj investori boli obmedzovaní kontrolami a nárokmi na rezervy, platiac tak „inflačnú daň“, ktorá pomohla znížiť mieru verejného dlhu.
Prudký ekonomický rast poháňaný zvyšovaním produktivity a baby boomom pomohli v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. To však v blízkej budúcnosti, vzhľadom na starnúcu populáciu, chronickú nezamestnanosť, nízky dopyt a vysoké úspory, naozaj nehrozí.
Paul Taylor, Reuters