V roku 2012 pripadalo v Spojených štátoch 7,4 percenta z celkového objemu miezd zamestnancov na pracovníkov vo finančníctve a v poisťovníctve. Či už je uvedené číslo príliš vysoké alebo nie, skutočný problém tkvie v tom, že tento podiel je ešte vyšší medzi najvzdelanejšími a najkvalifikovanejšími ľuďmi, ktorých činnosť je možno ekonomicky a spoločensky zbytočná, ak nie priamo škodlivá.
Najlepšie mozgy
V roku 2006, tesne pred finančnou krízou, začínalo kariéru vo finančných službách 25 percent absolventov Harvardovej univerzity,24 percent absolventov univerzity v Yale a závratných 46 percent absolventov Princetonskej univerzity. Odvtedy sa tieto čísla o niečo znížili, ale to môže byť len dočasný efekt krízy.
Podľa štúdie Thomasa Philippona a Ariella Reshefa sa rast finančnej aktivity uskutočnil z veľkej časti v špekulatívnejších odboroch, na úkor tradičných financií. Od roku 1950 do roku 2006 zaznamenalo sprostredkovanie úverov (požičiavanie peňazí vrátane tradičného bankovníctva) pokles oproti „iným financiám“, ako sú cenné papiere, komodity, rizikový kapitál,privateequity, hedžové fondy, trusty a ďalšie investičné aktivity typu investičného bankovníctva. Mzdy v „iných financiách“ išli navyše oproti mzdám v oblasti sprostredkovania úverov raketovo nahor.
Ako ekonómovia radi poznamenávajú, obchodníci a špekulanti poskytujú užitočnú službu. Prehrabávajú sa informáciami o firmách a snažia sa posúdiť ich skutočnú hodnotu. Tým pomáhajú alokovať spoločenské prostriedky tam, kde ich možno najúčelnejšie využiť – teda do najsľubnejších podnikov.
Dobývanie renty
Činnosť týchto ľudí však zároveň prináša náklady nám ostatným. V štúdii z roku 2011 Patrick Bolton, Tano Santos a José Scheinkman tvrdia, že podstatná časť špekulácií a obchodovania je rýdzim dobývaním renty.
Klasickým príkladom dobývania renty je situácia, keď feudál natiahne cez rieku pretekajúcu jeho pozemkom reťaz a potom si najme vyberača, ktorý vyberá od prechádzajúcich lodí poplatok. Na reťazi nie je nič produktívne. Feudál rieku nijako nezlepšil a nikomu okrem seba ničím nepomáha. Len nachádza spôsob, ako zarobiť peniaze na niečom, čo bolo zadarmo. Keby sa dostatočný počet feudálov pozdĺž toku zachoval rovnako, mohlo by to viesť k značnému obmedzeniu prevádzky na rieke.
Ľudia pôsobiaci v „iných financiách“ sa často správajú podobne. Vyzobávajú najlepšie obchodné dohody a vytvárajú „negatívne externality“ pre tých, ktorí nie sú ich účastníkmi. Ak zlé aktíva, ktoré oni sami odmietnu podstrčia menej sofistikovaným investorom, potom finančníci neprispievajú spoločnosti o nič viac než feudálny magnát, ktorý natiahne cez rieku reťaz.
Feudálni páni
Patrick Bolton rozširuje v chystanej štúdii tento pohľad i na bankára a na Glass-Steagallov zákon, ktorý zakazoval komerčným bankám vyvíjať množstvo rôznych činností klasifikovaných ako „investičné bankovníctvo“. Od roku 1999, keď túto normu zrušili, sa bankári čoraz viac správajú ako feudálni páni.
Podľa mnohých pozorovateľov nemal Glass-Steagallov zákon zmysel. Prečo by banky nemali mať možnosť vyvíjať akúkoľvek podnikateľskú činnosť – prinajmenšom za predpokladu, že máme regulátorov schopných zabezpečiť, aby ich aktivity neohrozovali celú finančnú infraštruktúru?
Hlavné výhody pôvodného Glass-Steagallovho zákona boli možno skutočne skôr spoločenské ako technické, lebo jemným spôsobom menili podnikateľskú kultúru a prostredie. Vďaka striktnému oddeleniu obchodných aktivít sa banky možno viac sústredili na svoju tradičnú základnú činnosť.
Zdá sa, že Bolton a jeho kolegovia majú v mnohých ohľadoch pravdu, hoci ekonomický výskum nám zatiaľ neumožňuje odhadnúť spoločenský prínos toľkých našich najlepších a najšikovnejších ľudí, ktorí robia kariéru v teraz takej populárnej oblasti „iných financií“. Špekulatívne činnosti majú svoje plusy a mínusy, veľa dobrého i všeličoho zlého a tieto veci sa veľmi ťažko kvantifikujú. Musíme sa mať veľmi na pozore pred reguláciami, ktoré by do týchto činností zasahovali, ale len čo e v tom budeme mať jasno, nemali by sme sa regulácie báť.
Robert J. Shiller, profesor ekonómie na univerzite v Yale