Ak počúvame slová európskych vodcov, najmä z Francúzka, zdá sa, že éra šetrenia sa skončila a eurozóna ide plnou parou k oživeniu hospodárskeho rastu.
Tón zmenil aj predseda Európskej komisie Jose Manuel Barroso. Povedal, že šetrenie ako politika znižovania verejného dlhu cez nižšie výdavky a vyššie dane – dosiahla hranice verejnej akceptovateľnosti.
V realite ide skôr o slová ako o skutky. Rétorika sa zmenila, politika nie. Európska komisia však zaručuje vládam viac času na znižovanie schodku rozpočtu na limity EÚ, najmä preto, lebo recesia tieto ciele odďaľuje.
Štáty eurozóny majú priestor na dýchanie, keďže dlhopisové trhy ukončili paniku od minuloročného vyhlásenia Európskej centrálnej banky o obrane eura. Dôraz Európy je na znižovaní „štrukturálnych deficitov“. Ide o pružný ukazovateľ, ktorý berie do úvahy hospodársky cyklus. Ďalší dôraz je na reformy trhu práce a dôchodkového systému, otvorenie viacerých odvetví konkurencii a uvoľnenie regulácie podnikateľov s cieľom zlepšiť rastový potenciál krajín. Veľké politické fanfáry sprevádzajú malé iniciatívy namierené proti nezamestnanosti mladých, ktorá ohrozuje južnú Európu.
Európska centrálna banka skúma spôsoby na uvoľnenie úverovania malých podnikov v najťažšie zasiahnutých krajinách periférie eurozóny. Hoci otvorila kohútiky likvidity pre banky, nemá zámer nasledovať americkú, britskú a japonskú centrálnu banku v masívnom tlačení peňazí s cieľom podporiť ekonomický rast. „Nezavrhli sme politiku úspor,“ hovorí Casten Brzeski z ING. „Ide len o tempo ekonomických úprav a prechod k štrukturálnym reformám. Cieľom je vyhnúť sa klesajúcej špirále spôsobnej šetrením.“
ECB by mohla urobiť o niečo viac na zvýšenie dodávky hotovosti podnikom, avšak hlavným tlmičom investícií v južných štátoch je nedostatok dopytu. Rýchle riešenie tu neexistuje.
Európski politici a centrálni bankári tvrdia, že vysoko zadlžené krajiny nebudú mať niekoľko rokov alternatívu ku skresaniu verejných výdavkov a zoštíhleniu štátu, nech to je akokoľvek politicky nestráviteľné.
„Rast je kľúčom na vybŕdnutie z krízy, na tom sa zhodneme,“ povedal francúzskym podnikateľom šéf nemeckej Bundesbanky Jens Weidmann. „Zrieknutie sa konsolidácie rozpočtu nás však bližšie k cieľu nedostane.“
Barrosove zvýraznenie politických hraníc šetrenia pripomínalo jeho predchodcu Romana Prodiho, ktorý v roku 2002 povedal, že rozpočtové pravidlá EÚ sú „hlúpe“, pretože sú príliš prísne. „Táto politika je v podstate správna, myslím si však, že dosiahla svoje limity,“ povedal Barroso. „Nestačí mať len správne navrhnutú politiku, musíme mať aj minimálnu politickú a spoločenskú podporu.“
Hlavný ekonóm Medzinárodného menového fondu Olivier Blanchard priznal, že zníženie vládnych výdavkov môže mať na ekonomický výkon oveľa vyšší dosah, ako sa pôvodne odhadovalo. Ekonómia šetrenia je dnes temnejšia ako na začiatku dlhovej krízy v eurozóne v roku 2010. Vlády v Grécku, Írsku, Portugalsku, Španielsku a Taliansku, ktoré zaviedli úsporné opatrenia v oblasti miezd a prepúšťania štátnych zamestnancov, zmrazenia dôchodkov, zvýšenia veku odchodu do dôchodku a uvoľnenia pravidiel prepúšťania a náboru, boli voličmi vypoklonkované.
Nastupujúce kabinety čelili masovým protestom, rastúcemu populistickému hnutiu proti šetreniu a prudkému prepadu verejnej podpory pre Európsku úniu. Európski politici s údivom sledovali, ako bývalý taliansky premiér Mario Monti, liberálny technokrat uznávaný Bruselom, pohorel vo februárových všeobecných voľbách, v ktorých úchvatné zisky dosiahli populisti s protiúspornou témou.
Francúzsky prezident Francois Hollande a nový taliansky premiér Enrico Letta si musia uvedomiť, že musia potichu presadzovať rozpočtovú disciplínu a zároveň nahlas hovoriť o raste. Otázka je, či sa dokážu zastať prísnych ekonomických reforiem, ktoré znížia ochranu pracovných miest, obmedzia náklady práce a zmenia pohnútky pracovať.
Politická cena za takéto opatrenia môže byť vysoká. Môže rušiť zatuchnuté väzby, pričom odplata vo forme vyššieho ekonomického rastu a zvyšovania počtu zamestnaných môže prísť až o roky.