Politika Severnej Kórey (KĽDR), ktorá v týchto dňoch dominuje svetovým masmédiám v rubrike „bezpečnosť“, sa podobá na nevybuchnutú muníciu z druhej svetovej vojny, ktorú z času na čas objavia v Európe.
Problémy so Severnou Kóreou dnes svedčia o nespočetných deficitoch systému svetovej bezpečnosti, okrem iného o neúčinnosti politiky odstrašenia, neschopnosti svetového spoločenstva, zlyhania bývalého ZSSR a kontinentálnej Číny skrotiť malého brata, ktorý sa vydal na cestu kriminálnika. Súčasne je publicita okolo Severnej Kórey a zistenia o jej ekonomickej mizérii dodatočným dokladom neúspechu predstavy o prednostiach centrálne riadeného hospodárstva.
Kórejčania, ako etnický národ žijúci v dvoch štátoch, sú aj dokladom nedokončenej studenej vojny, najmä ak tento prípad v mnohých aspektoch pripomína situáciu, v akej sa v Európe nachádzalo východné Nemecko (NDR) pred znovuzjednotením v roku 1990. V oblasti dynamiky hospodárskej prosperity a nastolenia politických slobôd NDR totálne prepadla a hneď pri prvých alternatívnych parlamentných voľbách poslali občania NDR svoj údajne ľudovodemokratický štát na povestné smetisko dejín.
Nepochybne by sa to isté zopakovalo na Kórejskom polostrove, keby sa Severná Kórea rozhodla súťažiť s juhom v hospodárskej sfére. Keby v tejto krajine odrazu dovolila voľne zverejňovať kritické pohľady na realitu. Keby prijala za svoj princíp politického pluralizmu. A tých „keby“ je ešte oveľa viac.
Lenže severokórejskí totalitári nie sú žiadni začiatočníci. Dobre vedia, ako dopadli ich kedysi úhlavní a dnes už len neochotní spojenci, ochrancovia a vzory – Sovietsky zväz a Čína: v momente, keď najvyšší predstaviteľ ZSSR Nikita Chruščov na 20. zjazde KSSZ v roku 1956 vyhlásil, že ZSSR sa zrieka doktríny o zničení svetového imperializmu vojenskou cestou, ale odteraz sa bude spoliehať na hospodársku prevahu, krajina Sovietov fakticky vyhlásila strategický bankrot. A krátko nato, čo Michail Gorbačov začal experimentovať s perestrojkou a pristúpil na jej ďalšiu fázu – glasnosť, bol spečatený aj politický osud Sovietskeho zväzu.
Kde sú tie časy, keď čínsky superrevolucionár Mao nadchol extrémnu európsku aj svetovú ľavicu a oznámil, že jeho krajina sa nebojí jadrovej vojny, pretože i keď v nej zahynie trebárs aj tristo miliónov Číňanov, zvyšné stámilióny budú po vykynožení nepriateľa šťastne budovať socializmus. To, ako dopadla Čína, ktorá si ponechala diktatúru, ale ekonomicky sa podobá skôr na úspešný kapitalizmus, „neštítiaci sa“ žiť v mierovej koexistencii s americkým imperializmom, musí pre severokórejských vládcov predstavovať príslovečné zablikanie oranžovej.
Ani ekonomicky, ani politicky totalitný štát zatiaľ nikdy nedokázal v dlhšom časovom horizonte odolávať trhovej ekonomike alebo odmäku na pôde politických a občianskych slobôd.
Je jediná cesta, kde bolo možné túto odolnosť predĺžiť: cesta vojenskej konfrontácie (typická nemecká politika od konca 30. rokov minulého storočia) alebo aspoň hrozba, že štát má politickú vôľu a vojenské spôsobilosti na vedenie vojny (samozrejme, v sebaobrane, ako inak...). Severná Kórea si nezvolila ani sovietsku, ani čínsku cestu.
Dôraz na inú ako vojenskú konfrontáciu je pre severokórejských vodcov neprijateľná, ak sa triezvo pozrú na Južnú Kóreu. Tento štát, ktorý kedysi začínal podobne ako Severná Kórea, je dnes podľa podielu HDP (údaje z 2012) na 15. mieste vo svete a nachádza sa v dobrej spoločnosti ekonomických gigantov ako Hongkong, Singapur alebo Taiwan. A to napriek tomu, že Južná Kórea bola dlhé roky poberateľom rozvojovej pomoci. Dnes, naopak, patrí k jej najväčším prispievateľom. Zvládla aj tzv. ázijskú finančnú krízu po roku 1997 a jej rast HDP sa nachádza na úrovni 2,1 percenta (2012).
To je dobrá správa pre EÚ, zlá pre Severnú Kóreu – krajinu, ktorá má obrovské problémy s tým, aby uživila svoje obyvateľstvo a zabránila mu pomocou ostnatých drôtov z KĽDR utiecť. Sever môže momentálne poraziť alebo aspoň zastrašiť juh naozaj len prostriedkami, v ktorých produkcii a často aj špičkovej kvalite je majster, teda vo vojenskej oblasti.
Ivo Samson
Autor je riaditeľom Inštitútu bezpečnosti a obrany MO SR