Internety zmĺkli, šesť miliónov eur je preč a Slovensko si môže na pažbu spoločenskej diskusie vypíliť siedmy neúspešný referendový zárez. Hoci skončený plebiscit napriek miliónovej účasti nemá ani len výpovednú hodnotu reprezentatívneho prieskumu s tisíckou respondentov, informácií iného typu poskytuje dosť.
Správa prvá: Voliči v tom majú jasno
Voliči majú v hlavách v zásade upratané a politici/aktivisti by si ušetrili za pár vedier hanby, ak by používali základný politický inštinkt. Odhliadnuc od toho, že hlasovanie o právach iných ľudí je, prinajmenšom, problematické, základnou chybou referenda bola jeho číra nezmyselnosť. Organizátori napriek polarizujúcej téme (to je v poriadku, politické otázky musia polarizovať) a masívnej podpory katolíckej cirkvi nedokázali vysvetliť, prečo by sa mal hoci aj ich priaznivec unúvať hlasovať. Ani na konzervatívnom Slovensku nestačí, keď kladný výsledok neznamená viac než zdvihnutý prostredník.
Podobnú chybu ako aliancia urobil Robert Fico, keď nedokázal presvedčivo vysvetliť, prečo si pýta mocensky slabšie mesto prezidenta. Azda nebude náhoda, že oba postoje voliči ocenili takmer na chlp rovnakým počtom hlasov. (Na prvú referendovú otázku odpovedalo kladne 892 719 voličov, Ficovi dalo v druhom kole hlas 893 841 hlasov. V oboch prípadoch to znamená debakel.)
Prečítajte si aj:
Referendum o rodine online: Sever proti juhu. Hlasovanie rozdelilo Slovensko (mapa)
Chromík z aliancie: Výsledky referenda sú veľkým úspechom
Toto je vizitka Slovenska. Zmarené a neplatné referendá
Správa druhá: Bez menšín to nepôjde
Najnižšie čísla účasti, paradoxne, nevykázala sekulárna Bratislava ani evanjelický Západ, ale kraje a regióny s prevahou národnostných menšín. Lapidárne: Maďari a Rómovia sa na referendum jednoducho kolektívne vykašľali. Pritom nie je dôvod sa nazdávať, že by mali mať na „tradičnú rodinu“ iný názor ako Slováci. Aliancii (ani protistrane) sa ich nepodarilo vtiahnuť do debaty a zostali mimo nej.
Iste, nie je dobré, ak naši Maďari, takpovediac, nežijú s nami, ale len vedľa nás, je škodlivé, keď je krajina takto kultúrne rozdelená. Pozitívnym signálom však je, že ak prídu ďalší aktivisti, budú musieť pamätať na to, že bez zapojenia celej spoločnosti vrátane periférie prosto neuspejú. Skrátka, na Slovensku nie je možné valcovať v mene väčšiny bez zapojenia menšín.
Správa tretia: Bratislava je Slovensko
Padol mýtus, že „Bratislava nie je Slovensko“. Výsledky volieb v hlavnom meste sú v zásade rovnaké ako v ďalších piatich krajoch. Ako odtrhnuté od zvyšku Slovenska sa ukázali regióny v Žilinskom a Prešovskom kraji s oveľa vyššou účasťou. Hoci prejavy sú v oboch krajoch podobné, príčiny sa líšia a treba sa s nimi porátať dvojako. Frustráciu z chudobou sužovaného východu vyženie len práca a tmárstvo z katolíckej hornej Oravy optický internet. Prvé na rade môže byť Beňadovo (účasť 87 percent, pri prvej otázke čistých 100 percent odpovedí „áno“).
Správa štvrtá: Homofóbi potrebujú pomoc
Poslednou správou je reakcia iniciátorov na referendové fiasko. O tom, že nežijú vo svete príčetnej reflexie, vypovedajú napríklad slová Antona Chromíka, ktorý nevidí, že štyri pätiny občanov jeho agenda buď nezaujíma, alebo ju považuje za škodlivú, on vidí „veľký úspech“ a aliancia sa vyhráža „ideme ďalej“.
Táto interpretácia faktov je, paradoxne, dobré znamenie. Blížni v Aliancii za homofóbiu nie sú nebezpeční, majú len poškodené receptory, nedokážu verne vnímať a vykladať svet okolo seba. Psychológovia vedia, že agresívne, patologické prejavy sú zväčša výsledkom tráum, nedostatku lásky a opatery. Preto osočovanie nie je na mieste, aktivisti potrebujú pomocnú ruku, nie ústrky. Koniec referenda preto znamená začiatok neoficiálneho programu „adoptuj si svojho homofóba“.