Ak pripadne sviatok na nedeľu, a nie sú to Vianoce, málokto si ho vôbec všimne. Tohto roku padol na nedeľu 17. november – Medzinárodný deň študentstva. Azda jediný medzinárodný deň, ktorý má svoj pôvod v Československu. Presnejšie v Nemcami okupovanom protektoráte. V roku 1939 nacisti v tento deň uzatvorili české vysoké školy.
Okrem toho je to zjavne dobrý deň pre filmárov. Narodeniny oslavuje Martin Scorsese, Danny DeVito i Sophie Marceau. Zlý deň pre panovníčky. Anglická kráľovná Mária I. zvaná Katolícka alebo Krvavá i ruská cárovná Katarína II. Veľká zomreli 17. novembra.
A, samozrejme, je to aj výročie Nežnej revolúcie. Dňa, ktorý si náš predseda vlády, podľa vlastných slov, ani nevšimol a v ktorý náš predseda parlamentu nemal čas rebelovať, pretože práve kachličkoval kúpeľňu.
Robertovi Ficovi to nemožno vyčítať. Jemu napokon naozaj môže byť jedno, či je predsedom demokraticky zvolenej vlády jednej politickej strany alebo prvým tajomníkom Ústredného výboru KSČ. A Pavol Paška, ktorý dlhodobo poškuľuje po premiérskom kresle, ktoré by jedného dňa mohol prezident Fico uvoľniť, už nebude mať na kachličkovanie čas ani chuť. Dnes je z neho politológ a filozof (sic), ktorý si svoju vlastnú dôležitosť uvedomuje aj za celý zvyšok sveta. Veľmi dobre vie, že nebyť rozpadu Sovietskeho impéria a našej nežnej revolúcie, dnes, po 24 rokoch, by obiehal známych, aby mu, výmenou za inú láskavosť, niekde pod rukou, zohnali nové kachličky, pretože tie staré už z umakartového jadra poväčšine popadali.
Ja zbytočné vzdychať nad boľševikmi, ktorí nám aj po 24 rokoch vládnu. Demokratickej väčšine úplne vyhovujú a pokiaľ to neznamená ani len deň voľna navyše, 17. november jej je ukradnutý.
Pre dnešných dvadsiatnikov je to už len ďalší dátum z učebnice dejepisu. Tridsiatnici si možno matne spomínajú, ako za sebou v ten deň ťahali dreveného káčera. Obdobie spred tohto dátumu poznajú len z rozprávania rodičov a starých rodičov. Deti disidentov ako obdobie neslobody a zvráteného totalitného režimu, ktorý sa pokúšal ľuďom diktovať, čo si majú myslieť. Deti nomenklatúrnych kádrov a eštebákov ako na zlatý vek. Deti tých ostatných podľa toho, ako sa im dnes darí, či nedarí.
No bez ohľadu na to, ako si to obdobie predstavujú, môžu slobodne cestovať, a verejne hovoriť či písať na blogoch, čo si naozaj myslia. Bárs aj keď si myslia, že kapitalisti ich vykorisťujú a najlepšie by bolo ich majetok znárodniť. Majú právo myslieť si aj takéto bludy a nikto ich za to neprenasleduje.
Ak nám 17. novembra nešlo len o značkové handry a elektroniku, tak nám azda išlo práve o toto. O slobodu myslenia a prejavu. Sloboda sa nedá ľuďom vnútiť nasilu. A je mnoho takých, ktorí si s ňou nemajú čo počať. Nedá sa ani zjesť, ani vypiť. Nie je im na nič. Ochotne by ju vymenili za jedno teplé jedlo denne a fľaštičku niečoho, čo príjemne zahreje.
Sloboda sa nedá dediť. Treba o ňu každý deň znova bojovať. Je na dnešných dvadsiatnikoch a tridsiatnikoch, aby si ju udržali. Ak vôbec chcú.