Kam až pamäť siaha, voľby ju vždy mali. V roku 1998 sme absolvovali de facto referendum o Mečiarovi a o štyri roky o dokončení integrácie. V tých ešte pravica uspela, ale v roku 2006 už nezvládla únavu Slovákov z reforiem, privatizácie a káuz. Možnosť dostala ľavica, ktorú zomlela arogancia, kríza a obrovské deficity, takže pravica dostala mandát znova opraviť štát. Vieme, čo s ním urobila, no nech mali tvorcovia pádu vlády akékoľvek plány, všetko spoľahlivo prekryla Gorila.
Čo však dnes? Napriek snahe niektorých aktivistov vyvolať taký dojem, nového Mečiara (našťastie!) nemáme. Jednofarebná vláda si dala pozor, aby dlhy udržala pod kontrolou, pričom do ekonomiky drasticky nezasiahla jedným ani druhým smerom, takže tá stále dokáže dýchať a zároveň solídne kŕmi rozpočet. V zahraničnej politike je to farebnejšie, ale nominálne sa všetky relevantné strany hlásia k Západu, líšia sa len v miere nadšenia. Mobilizačný potenciál výrazne klesol, keď sa ani po mesiacoch strašenia Slovensko nestalo baštou ucelenej teroristicko-islamistickej komunity. Napriek štrajku učiteľov nie je zásadné ani školstvo – márna sláva, dospelých skrátka neveľmi zaujíma.
Nuž a kde niet veľkých samonosných tém, čo by niekomu citeľne nahrávali do karát, rozhodujúce bude, či majú strany v talóne vlastné témy a personálne obsadenie, ktorými dokážu osloviť voličov. Voľby tak povedia, či národu najviac leží na srdci rozdúchanie ekonomiky, vyhnanie schránok, právny štát, boj proti korupcii alebo sociálne transfery. Všetko sú to legitímne ciele, takže s napätím čakáme.