Keď to ide s vlasťou z kopca, zvykne sa nájsť politik, ktorý si sadne za volant a smelo šliapne na plyn. V menej zlom prípade vzíde z volieb rozvážnejší mocnár, ktorého jedinou ambíciou je len kúriť, svietiť, koristiť a problémy polepiť, aby bolo… nejako. To všetko poznáme, to všetko sme tu už mali. Viackrát. Načas sa to zaiste znesie. No z Dzurindových a Miklošových reforiem nemôžeme žiť večne.
Neprebudené Slovensko, nateraz ostrov prosperity uprostred krízou skúšanej Európy, sa však zanovito zavŕtalo do pseudoproblémov. Nechali sme sa strhnúť hrozbou migrantov, ktorí k nám ísť nechcú… a keby aj chceli, vraj nám ukradnú prácu, ktorej máme nadbytok a popritom ešte vycicajú náš skúpy sociálny systém, ktorý im beztak veľa neponúkne. A pritom nám unikajú pálčivejšie problémy. Je fascinujúce, že strany naprieč politickým spektrom sa svorne zhodli na ľúbivom znížení daní a odvodov. No čoskoro budeme čeliť faktu, že ani tie súčasné nemusia stačiť. Napriek tomu, že slovenskí penzisti dekády pracovali a platili odvody, daňovníci im musia už dnes na dôchodok prispievať. Do dôchodkového systému sa takto z daní presúva takmer miliarda eur ročne. To je problém už z princípu. V prvom rade to nie je fér, lebo odvody si platíme na dôchodok a dane na služby štátu. No hlavne to znamená, že náš verejný dôchodkový systém je už dnes v deficite. Problém ešte prehlbuje fakt, že počet dôchodcov rastie a počet pracujúcich klesá. Vymierame.
Verdikt je jasný: Systém nám sľubuje viac, než je nám schopný dať. Nech to už pri priemernej výške slovenských penzií vyznie hocijako, už súčasní dôchodcovia si žijú nad pomery. Preto nezabúdajme, že obzvlášť v demokratických voľbách platí, že dostaneme, čo si zaslúžime.