Čitateľ vie, že autor tohto textu akceptuje vládu s účasťou Smeru ako povolebnú nevyhnutnosť, alternatívou sú len predčasné voľby. A je nanajvýš legitímne, ak sa zoči-voči tejto dileme ostatné politické špičky zariadia tak, aby zohľadnili svoje záujmy.
Inými slovami, spolupráca so Smerom je v dnešnej parlamentnej realite normálne pragmatické riešenie. Ale.
Ale v duchu Mečiarovej škály rivality (1. nepriateľ, 2. úhlavný nepriateľ, 3. koaličný partner) sme čakali, že Smer sa pripojí ku kolegom a v záujme vyčistenia vzduchu spraví kompromisy. Dokonca historické, všakže.
A medzi ne patrí aj personálne obsadenie vlády, to platí, hoc môžeme mená vnímať len ako symboly – pretože symbolika je v tomto prípade veľmi podstatná. Ukazuje nám, ako dokázali Bugár s Procházkom využiť vydierací potenciál.
Či vôbec mali ambíciu ho využiť, alebo s inou alternatívou ako koalícia ani nepočítali. Ak aj akceptujeme počet poslancov ako určujúci pre pomery vo vláde (pravica má vraj dostať tri kreslá), stále je podstatné, na aké figúry vládneho orloja sa budeme pozerať.
Podľa dvoch mien, Fica a Kaliňáka, sa dozvieme, či nová vláda vstúpi do arény s pokorou a pochopením pre volanie veľkej časti spoločnosti po zmene, alebo žije v paralelnom vesmíre, kde môže ísť všetko ako dosiaľ.
Zatiaľ sa, žiaľ, klebetí, že Smer sa z povolebného ostychu rýchlo otriasol a cíti sa vo forme. Dokonca tak, že Bugárovi s Procházkom drzo odmieta dva kľúčové ústupky, ktoré im dovolia vyjsť na ulicu medzi ľudí.
Ak teda na čele vlády bude sedieť Fico a na vnútre Kaliňák, bude jasné, že sme prehrali. Všetci. Áno, aj Smer, ktorému pokračovanie toho istého len v štyroch farbách voliči bezprecedentne zrátajú.