Pri čítaní smelých vízií, ktorými sa hrdia zakladatelia Hyperloopu, sa človeku zatajuje dych. Komu by sa nepáčilo, keby to boli práve Slováci, kto sa bude hrdiť uvedením revolučnej dopravy do praxe, cestovať z Bratislavy do Viedne za osem minút a navyše zadarmo?
Podobné veľkolepé vízie mali miesto v mainstreame azda v päťdesiatych rokoch, keď ľudstvo vstupovalo do kozmického veku, a v časoch sovietskej futuristickej avantgardy. „Kongeniálne!“ zvolal by isto legendárny veľký kombinátor Ostap Bender. Bender rozmýšľal vždy vo veľkom, akékoľvek malomeštiacke prepočítavanie kopejok sa mu vyložene bridilo. Komentátor však priznáva, že taký rozlet je mu cudzí.
Celé to totiž vyzerá veľmi podozrivo. Iste, Bratislava a Viedeň sú blízko položené hlavné mestá, zrejme tu však nie je taká kúpna sila a dopyt po hyperrýchlej preprave ako, povedzme, v nemeckom Porúrí.
Áno, máme šikovné a pomerne lacné ruky, ale isto až tak záleží na cene práce pri revolučnom technologickom počine, do ktorého sa investori hotujú naliať tri miliardy eur? (Čo je výrazne viac ako obchvat, ktorý budeme splácať 30 rokov.) V čase, keď sa sprevádzkovanie párkilometrovej testovacej trasy plánuje na rok 2019? Kuvik tiež pripomenie pomery, v akých sa v Bratislave pohybujeme – je to sotva týždeň, odkedy sme dokázali dostať električku ponad Dunaj. Sny o metre sú mŕtve niekoľko desaťročí.
Prirodzene, nikto nevyzýva vládu, aby hyperloopu hádzala polená pod nohy – nech pokojne budujú, čo sa im zapáči. Za svoje. Náš kabinet by sa zatiaľ mohol sústrediť na také tie nudné veci z prelomu tisícročí – vynucovanie spravodlivosti, funkčnú elektronizáciu štátnej správy či reformu miestnej samosprávy. Potom uvidíme.