Útoky v Nemecku a vo Francúzsku vyvolali viacero rozpačitých reakcií. No zrejme najnebezpečnejšia je snaha zasadiť počty mŕtvych do štatistiky obetí terorizmu od roku 1970. Áno, posledné roky v západnej Európe patria medzi najpokojnejšie. Aspoň pri pohľade na grafy. Viacero organizácií zložilo zbrane. Napríklad írski separatisti. Lenže otázka znie, komu mávanie excelovskou tabuľkou skutočne pomáha.
Treba si zvyknúť
Autorom i šíriteľom štatistiky nemožno uprieť sympatický zámer. Zamedziť všeobecnej panike a zaraziť rast protimoslimských nálad. Tam sa sympatie končia. Tvrdenie, že roky relatívneho pokoja v Európe predstavujú anomáliu, je totiž viac ako kontraproduktívne. A zovšeobecniť, že taký útok v Nice podľa grafu nepredstavuje nič zásadné, je už vyslovene hlúpe.
Excelovské porovnanie úmrtí totiž smrdí cynizmom na sto honov. A čo je ešte horšie, vysiela do spoločnosti veľmi nešťastný signál. Na násilie si treba zvykať. Teda práve to, čo vystrašenú verejnosť po útokoch už zaručene neupokojí.
Svoje o tom vie napríklad francúzsky premiér Manuel Valls. Po novembrových útokoch v Paríži rečnil pred davom, ktorého spájala vlna spolupatričnosti. Jeho veta: „S útokmi sa musíme naučiť žiť“ našla pochopenie. Po útokoch v Nice už podľa francúzskych médií odpoveďou bolo volanie po jeho demisii.
1988
Nie je to prekvapenie. Oháňať sa grafmi či výzvami „treba si zvyknúť“ nepredstavuje žiadne reálne riešenie. A frustrovanú spoločnosť neschladí.
Je dobré len na jedno. Pomôcť tým indivíduám, ktoré si na šírení paniky a protimoslimských náladách založili politickú živnosť. Obzvlášť, ak predstierajú, že práve oni reálne riešenia poznajú.
No ich návrhy sú buď prostoduché, alebo nebezpečné. Či už ide o monitorovanie všetkých moslimov, zavádzanie domobrán alebo vystúpenie z Európskej únie. Za normálnych okolností by podobné idey neprekročili hranice politickej periférie.
Lenže úprimne. Verejnosti právom znejú aktuálnejšie a zmysluplnejšie ako fakt, že v roku 1988 zomrelo pri teroristických útokoch až 450 ľudí.