Slušnosť a rešpektovanie menšín má iste rád každý poslanec. Bohužiaľ, takmer bezvýhradne to platí len vtedy, keď sa nachádza v opozícii.
Práve takto sa treba pozerať na aktuálne slová Richarda Sulíka, ktorý apeluje na koalíciu, že „zmeny rokovacieho poriadku parlamentu musia byť výsledkom širokého konsenzu opozičných i koaličných strán“. V tomto má síce svätú pravdu, no horšie je to s jeho argumentáciou, že takýto postup je „dlhoročná parlamentná tradícia“.
Predseda SaS má totiž smolu, že nie všetci sme postihnutí amnéziou, a tak vieme, že dlhoročná parlamentná tradícia je presne opačná. A síce, že koalícia niečo navrhne, predstiera snahu dohodnúť sa – a napokon si urobí podľa svojho.
Platí to pre úpravy rokovacieho poriadku, toleranciu opozičných mimoriadnych schôdzí či presadzovanie zrýchlených legislatívnych konaní. Keďže Sulík mal to šťastie predsedať slovenskému parlamentu, môžeme sa pozrieť, ako vtedy postupoval ako predseda koaličnej strany.
Nemal najmenší problém upraviť rokovací poriadok, aby sa generálny prokurátor volil verejne, hoci proti tomu opozícia ostro protestovala. Nemal problém odsúvať opozičné zákony ani hlasovať proti opozíciou zvolávaným schôdzam. Lebo taká je v skutočnosti tradícia.
Prirodzene, tak ako každý, aj Richard Sulík má právo na vlastný názor – nie však na vlastné fakty. Nie, určite nechceme obhajovať, akým spôsobom Andrej Danko presadzuje novelu rokovacieho poriadku a jej obsah.
Patrí sa však povedať a pochopiť, že demokracia vie byť pekelne otravná záležitosť, iste to vie aj Sulík či Danko. A demokrat sa spozná podľa toho, že tie obťažujúce rituály absolvuje. Napokon, takmer isto sa raz bude nachádzať na opačnej strane on sám.