Snahy o úvahy o programových tézach Smeru, ktoré cez víkend rozvíjali niektorí kolegovia, pripomína kontemplovanie vidieckej mladice po hromadnom znásilnení svorkou rozdráždených banditov. Aby bolo jasné: aj keby text písal Clement Attlee skrížený s Tonym Blairom a svietil by im pritom John Rawls, nemal by väčšiu cenu ako papier, na ktorom ho naškriabali. Ak aj Smer niekedy mal povesť ľavice (nemal), zlikvidoval ju desiatimi rokmi, keď nedokázal radikálne zlepšiť žiadnu z kľúčových oblastí sociálnych demokratov. Máte azda pocit, že oproti roku 2006 máme rádovo lepšie školstvo, zdravotníctvo, sociálnu opateru či menšie majetkové alebo regionálne rozdiely?
Nie, Smer sa popri svojej hlavnej podnikateľskej činnosti zmohol iba na rozdávanie cukríkov a látanie najviditeľnejších trhlín. Azda aj samých straníkov prekvapilo, ako dlho im to vydržalo, no trpezlivosť voličov sa zjavne míňa. Samozrejme, v Smere si to uvedomujú, čomu zodpovedajú výrazové prostriedky, ktorými sa usilujú zaistiť si ďalšiu vládnu recidívu. Preto sa Fico prihlásil k odkazu Alexandra Dubčeka a sľubuje nám „politiku s ľudskou tvárou“.
Chápete, chcú sa rehabilitovať, ako svojho času praxou päťdesiatych rokov zdiskreditovaná KSČ. Lenže s Robertami Ficom a Kaliňákom na čele to pôsobí, akoby sa KSČ chcela obrodiť so svojimi Antonínmi – Novotným a Zápotockým.
Najhoršie je, že to Smeru môže zasa raz vyjsť. Áno, stráca veľa hlasov, ale kým odchádzajú k politicky nepoužiteľnému Kollárovi či Kotlebovi, Smeru to zásadne neprekáža. Sú to mŕtve hlasy, ktoré sa nemôžu použiť na postavenie alternatívnej vlády. Inými slovami, bez použiteľnej ľavice Smer z vlády nedostaneme. Ozaj, kde ste s tým Progresívnym Slovenskom?