Keď Robert Fico cez víkend vyrukoval s novou komunikačnou stratégiou, teda dal najavo, že sa chystá hrať rómskou kartou, zniesla sa naňho zdrvujúca kritika. Iste, inkasoval úplne zaslúžene, voziť sa na vlne nenávisti k tým najslabším nie je prejavom líderstva, ale trestuhodného slabošstva. Treba však dodať, že takýto krok nie je správny, ani keď ignorujeme morálny aspekt veci. Ako by povedal Napoleonov minister zahraničia Talleyrand, je to horšie ako zločin – je to chyba. (Keďže ide o veľmi pekný citát, nebudeme si situáciu komplikovať skutočnosťou, že je Talleyrandovi pripisovaný mylne.)
Ak sa totiž ako politik chytíte rómskej karty, máte v zásade na výber z dvoch možností. Buď to myslíte vážne, založíte „ministerstvo pre rómsku otázku“, rozviažete úradníkom ruky a pokúsite sa dať Rómom prácu a vzdelanie, aby vyviazli z bludného kruhu chudoby a sociálneho vylúčenia. Bude si to pýtať veľa peňazí, námahy a investíciu obrovského politického kapitálu. Výsledky sa ukážu o päť volebných cyklov – a možno ani nie. Fica možno podozrievať zo všeličoho, ale netreba ho krivo obviňovať z odvahy. Preto môžeme tento variant s čistým svedomím vylúčiť.
Zostáva teda staré dobré marketingové šermovanie heslami o neprispôsobivých občanoch, ktorí pracujúcej majorite kradnú sliepky, zemiaky a sociálne dávky. Roky to fungovalo, tak prečo nie dnes? Nuž, preto, že Smeru vyrástli súperi, ktorí sú v populizme ochotní zájsť ďalej. Fico už nesúperí s KDH na jednej a SNS na druhej strane, o jeho voličov sa bijú Marian Kotleba či Boris Kollár, ktorých na tomto fronte jednoducho neporazí. Pomôžeme si parafrázou ďalšieho Francúza, istého Jacqua Chiraca – pokiaľ ide o Rómov, Fico premeškal príležitosť mlčať.