Kto trafí do dverí, vie, že dotovanie ťažby lignitu na hornej Nitre má jeden-jediný ospravedlniteľný dôvod. Štát utráca na nehospodárne dolovanie suroviny, ktorú potom spaľujeme v tepelnej elektrárni produkujúcej také množstvo splodín, že keby sme ju vypli, mali by sme klimatické ciele splnené na roky dopredu.
Na konci je baník, ktorý dostane asi polovicu peňazí, ktoré štát na financovanie tohto cyklu míňa. Ak si niekto kladie všetečnú otázku, prečo sa to celé deje, odporúčame mu naštudovať si kauzu Alobal. Plytvanie verejnými zdrojmi a ich premena na súkromné však nie je to najhoršie.
Na projekte Alobal je najdesivejšie, že ľuďom doslova berie životy. Platí cynická rovnica, že milión ton ročne stojí jeden banský život a baníci sa dožívajú o dvadsať rokov menej ako ich kolegovia v bežných zamestnaniach. Iste, sú miesta, kde sú ľudia na takúto prácu odkázaní a škody na životoch sú takpovediac negatívnou externalitou, pri inak hospodársky prospešnej činnosti. To však nie je náš prípad. Na Slovensku je rekordne nízka nezamestnanosť a keby štát zlomok peňazí investoval do rekvalifikácie alebo podnikateľských stimulov, región by utlmením ťažby nijako neutrpel.
Nie, premiér namiesto toho Hornonitrianskym baniam miestoprísažne sľubuje, že životu nebezpečné, drahé a neekologické „podnikanie“ bude podporovať azda neobmedzene. Takže, keď to teda nejde inak, skúsme to citovým vydieraním: pred siedmimi rokmi pri explózii v bani Handlová zahynulo dvadsať baníkov a záchranárov. Keby vláda, ktorá má plné ústa konkrétnych problémov konkrétnych ľudí, pred alobalom uprednostnila ľudské životy, tak sa tých dvadsať veľmi konkrétnych ľudí mohlo dodnes starať o svoje rodiny.