Od pamätného pochodu hnedej luzy (jej príslušníci sa radi nazývajú vlastencami) „proti islamizácii“, pri ktorom účastníci hádzali na okolie fľaše a kamene, napádali nevinných ľudí a úspešne zastavili cyklistické preteky, ubehlo dosť času, aby sme mohli bilancovať. Čo sa za ten čas zmenilo, aby sa niečo také nezopakovalo? Vôbec nič. Zato sme mali tú česť s pochodom slovenských brancov a vo vlakoch pribudli chlapci v zelených tričkách. Našťastie nám minister vnútra Robert Kaliňák vysvetlil, že sa mu do toho nechce, lebo by bol ešte za iniciatívu potrestaný. Výborne, to nám odľahlo.
Obmedzovanie občianskych slobôd, kam zhromažďovacie právo iste spadá, je vždy hra s ohňom a treba s ním narábať nesmierne opatrne. Na jednej strane v slobodnej spoločnosti žijeme len vtedy, ak sú chránené aj pre niekoho nepríjemné, urážlivé či šokujúce názory. Na druhej strane však je zvrchovanou povinnosťou štátu dbať na bezpečnosť občanov a vynucovať si monopol na násilie. Žiaľbohu, že chvalabohu má Európa desivú skúsenosť s procesmi, ktoré vedú k prerastaniu nenávisti do etnicky, politicky či nábožensky motivovaného násilia. Prakticky vždy sú na začiatku organizované, uniformované jednotky strážcov spoločenského dobra a likvidátorov „parazitov“.
Pochopiť, o čo ide slovenským (proto)fašistom, nie je žiadna jadrová fyzika. Chcú zastrašovať, dať okoliu najavo, že čoskoro príde čas zúčtovania. Preto je rozumné chcieť, aby orgány mohli pochod zrušiť, ak zhromaždenia a pochody zvolávajú ľudia, ktorí sa hlásia k používaniu násilia, združujú sa v branných jednotkách a vyvolávajú strach. Inak si len koledujeme o tragédiu. Najbližšia šanca bude štrnásteho marca.