Opozičné odvolávanie premiéra Roberta Fica je už toľkokrát prevarený rituál, že väčšina ľudí pri ďalšom len zívne a preladí kanál.
Napokon, scenár je takmer vždy rovnaký: Fico na úvod nabrýzga kritikom a odíde, opozícia potom niekoľko hodín nadáva na vládu a nakoniec je za odvolanie pekných 57 hlasov.
Prečo by to teda malo byť inak pri odvolávaní v kauze energie? Nuž, bradaté klišé vraví, že neradno s vaničkou vylievať aj dieťa, a existujú výnimky, keď má inštitút odvolávania význam. Napríklad, keď ide o tému, ktorej rozumie každý, komu distribútor elektriny posiela faktúry.
Je psou povinnosťou opozície vyzliecť na schôdzi premiéra s celou jeho agendou stabilných cien energií do treniek. Môže sa to podariť, parlamentná pôda je na to ideálne miesto.
Lepšie by to bolo s audiovizuálnymi pomôckami, ale dá sa aj bez nich. Z archívu vyberáme schôdzu, na ktorej Ján Figeľ rozmetal smerákov, keď mu vyčítali, že staval príliš lacné diaľnice (naozaj, také bolo). Prípadne, keď Ivan Mikloš pri slávnom kupovaní matky SPP od EPH jasne ukázal, aký špičkový obchod štát uzavrel: Danielovi Křetínskému odovzdal ziskový tranzit plynu a na svoje plecia si štát vzal potenciálne vysoko stratovú distribúciu domácnostiam.
Otázka dňa znie, kto zahrá rolu hlavného žalobcu. Inými slovami, komentátor by sa rád mýlil, ale schôdza, žiaľ, odhalí personálnu prázdnotu opozície a ponúkne tristný pohľad na parlamentnú alternatívu.
Starých bardov sme totiž buď z politiky vyhnali, alebo sedia v koalícii. Na ilustráciu test: keď sa povie „verbálne disponovaný, možno nenávidený, ale rešpektovaný odborník na makrofinancie s politickou váhou, pripravený hneď nastúpiť na ministerstvo“, koľko opozičných mien vám príde na um?