Pred 20 rokmi prišiel Jim O'Neil z Goldman Sachs so skratkou BRIC. Podobných skratiek máme dnes vo svete investícií a financií viac, ale BRIC (S) bola možno prvá skutočne široko rozšírená. Od začiatku sa pritom hovorilo, že zahrnovanie Brazílie, Ruska, Indie a Číny do jednej skupiny je skôr marketingom než zmysluplným ekonomicko-investičným konceptom. Dvadsať rokov dalo tomuto pohľadu za pravdu.
Podľa Al Jazeera čínsky produkt je teraz v porovnaní s rokom 2001 asi o tisíc percent vyšší, v Brazílii ako v druhom extréme len o 158 percent vyšší. Rusko dokázalo za posledných 20 rokov zvýšiť svoj produkt o 384 percent a India o 440 percent. K BRIC bola za čas priraďovaná ešte Južná Afrika, čím vznikli BRICS, ale táto krajina je na tom ešte horšie ako Brazília.
Rusko a Brazília sú ekonomikami značne závislými od vývoja na komoditných trhoch. Zďaleka však nielen to – na udržateľnosť, výšku a kvalitu ekonomického rozvoja má bezpochyby vplyv i kvalita a vyspelosť inštitúcií, systémov a samotnej spoločnosti.
O Indii sa niekedy hovorí ako o ďalšom veľkom príbehu po Číne. V posledných rokoch sa jej dostávalo záujmu finančných médií asi najmä pre jej monetárny experiment. V roku 2016 totiž vraj s cieľom obmedzenia korupcie prikročila k sťahovaniu bankoviek s najvyššou nominálnou hodnotou. Ak sa pozrieme, ako sa vyvíjali peňažné agregáty od M0 až po M2, vidíme, že došlo k výraznému, ale prechodnému monetárnemu šoku a ekonómovia ako Amartya Lahiri či Scott Sumner tvrdia, že na HDP sa tento šok prejavil len mierne. Mohlo by ísť o dôkaz toho, že prechodné zmeny v peňažnej ponuke majú len zanedbateľný efekt. A v prípade Indie sa ešte prejavil možno hlavne preto, že sťahovanie bankoviek bolo skôr reálnym šokom, pretože ovplyvnilo transakcie ako také. Úvahy tohto typu sú potom relevantné aj pre monetárnu politiku na Západe vrátane QE a aktuálne intenzívne preberaného taperingu.
V prípade Číny namiesto rozoberania pascí stredných príjmov, posunov k novému ekonomickému modelu a podobne poukážem len na jednu aktuálnu vec – v Číne sa dostáva do problému s likviditou a následne platobnou schopnosťou ďalší obrovský konglomerát. Podľa Caixin má Baoneng 31 miliárd dolárov dlhov, zamestnanci žiadajú nevyplatené mzdy, dodávatelia zaplatenie nesplácaných faktúr, veritelia splatenie nesplácaných dlhov. Dlhy sú akousi odvrátenou stranou onoho čínskeho úspechu a vyššie uvedené je typickým syndrómom starého „tvrdého“, ktorý prestáva fungovať. Vo všeobecnejšom a hlbšom zmysle slova to možno neplatí ani zďaleka len o Číne.