Pred vyše desiatimi rokmi sme s kolegami napísali štúdiu o tom, ako uvažovať o kvalite života na Slovensku, čo mať za prioritu a ktoré indikátory by mohli slúžiť na meranie pokroku. Parafrázujúc slávnu myšlienku bývalého podpredsedu parlamentu, Jána Ľuptáka, analýzu sme nazvali Ako sa najesť z grafov.
Ku kľúčovým ukazovateľom sme trochu nesmelo priradili aj cieľové hodnoty. Benchmarky, ktoré sme považovali za ambiciózne, ale na základe skúseností z iných krajín, za dosiahnuteľné na horizonte dvoch volebných období. Nedávno som sa zo zábavy pozrel, kde sme po zhruba 12 rokoch. Podarilo sa nám urobiť veľký krok vpred?
Musíme byť veľmi hladní, lebo veľká sláva to nie je. Nenajedli sme sa. V testovaní vedomostí stredoškolákov sme celý čas cúvali. Citácie na jedného výskumníka sú stále nízke, podnikateľské prostredie sa nezlepšuje a viditeľný progres nemáme ani vo vnímaní korupcie.
Malý pokrok sme zaznamenali v prípade služieb e-governmentu, podielu high-tech exportu a počtu rokov prežitých v zdraví, ale zďaleka nie toľko, ako sme predpokladali. Asi najviac sme dosiahli v oblasti potlačenia dlhodobej nezamestnanosti. Naopak, čo sa týka dlhodobej udržateľnosti verejných financií, sme na tom katastrofálne. Citeľnejší upgrade sa nevydaril.
Čo to všetko ukazuje? Najmä zlyhanie hospodárskej politiky. Chýba nám spoločná vízia, určenie priorít a stanovenie realistickej cesty k zlepšeniu. Samozrejme, s merateľnými ukazovateľmi. Súkromný sektor to robí rutinne. Vo verejnom sektore si akosi stále nechceme uvedomiť, že prežívanie už nestačí a že verejné zdroje nie sú zadarmo.
Ešte stále príliš často fungujeme na báze zažitých stereotypov z predchádzajúceho režimu, že z cudzieho krv netečie alebo že kto nekradne zo spoločného, okráda vlastnú rodinu. Naďalej sa radšej učíme z vlastných chýb ako z cudzích.
Z istých uhlov pohľadu je to ešte horšie. Nielenže nevieme doručiť modernejšie Slovensko, ešte kúsok po kúsku nahlodávame aj existujúce, ako-tak fungujúce, inštitucionálne rámce a nepísané pravidlá. V súčasnosti to najvypuklejšie vidíme v riadení pandémie či schvaľovaní reforiem.
Arbitrárne rozhodnutia, šermovanie s číslami, absencia dlhodobého plánu, nechuť prevziať za niečo zodpovednosť. Aby toho nebolo málo, zároveň tu máme bludy a konšpiračné teórie. Hlas rozumu zaniká v silnej kakofónii. Presne takto sa robí deštrukcia dôvery v štát a vo verejné inštitúcie. Pílime si pod sebou konár.
Môžeme sa potom čudovať, že talent húfne odchádza do zahraničia?