Vo víre pandémie si takmer vôbec nevšímame jednu kľúčovú vec. Ešte nikdy od pádu komunizmu nemal štát a rôzne úrovne štátnej úradníckej armády takú veľkú moc nad životmi ľudí. Navyše, ešte nikdy od pádu komunizmu neznamenala štátna služba takú obrovskú výhodu ako dnes.
A nakoniec, ešte nikdy od pádu komunizmu sa v takej obrovskej nevýhode neocitli slobodné povolania, živnostníci alebo podnikatelia. Pre ilustráciu postačí aj triviálna stupnica.
Stupeň jeden. Štátny úradník, alebo akýkoľvek štátny zamestnanec (učiteľ, lekár, hasič, záchranár, policajt, vojak, prokurátor, sudca ... vyberte si) čelí zdravotným rizikám pandémie ako všetci ostatní. Z ekonomického hľadiska je ohrozený iba minimálne. Pokiaľ neurobí nejakú totálnu hlúposť, o svoje miesto, plat a bežný štandard sa spravidla obávať nemusí.
Stupeň dva. Volení politici. Ochorieť môžu, ale minimálne po dobu dĺžky ich mandátu sa ekonomicky nemajú čoho báť. Parlament, vláda, VÚC, alebo samosprávy neskrachujú.
Stupeň tri. Bežní zamestnanci v súkromnom sektore. Hrozba ochorenia je síce rovnaká, ale ďalej sa to už trošku láme. Títo ľudia sú samozrejme chránení kolektívnymi zmluvami, kurzarbeitom a množstvom výhod, ktoré ako zamestnanci majú, ale ich zamestnávateľ sa pokojne môže položiť a je po výhodách.
Stupeň štyri. Veľkí až strední podnikatelia. Štát im bohvieako nepomáha ,čo môže v mnohých prípadoch spôsobiť krach desaťročia budovaných biznisov. Títo ľudia sa zrejme budú vedieť vo väčšine prípadov ako tak vysekať z najhoršieho, ale ich prípadné problémy znamenajú katastrofu pre stupeň číslo tri.
Stupeň päť. Malí podnikatelia, živnostníci a slobodné povolania. Táto skupina nemá zdroje ľudí zo stupňa štyri a spravidla sa venuje monotematickému biznisu na škále day to day. Pokiaľ je práve ten ich vyradený z hry (pandemické opatrenia), ocitajú sa v úplne najhoršej pozícii. Krčmári, majitelia penziónov, kaderníci, taxikári, muzikanti ... stovky podobných profesií ... vyberte si. Ich súčasná pozícia je v porovnaní so stupňami jeden a dva takpovediac neporovnateľná. Ich životy sa môžu zrútiť doslova zo dňa na deň.
A najzaujímavejšie je ešte iné poznanie. Ľudia zo stupňa štyri a päť boli až do pandémie „víťazmi“. Podnikajúci ľudia síce čelili rôznym ústrkom zo strany štátu, ale žili svoje slobodné životy. Prísne vzaté - aj ten najlenivejší taxikár alebo kaderník si vedel mesačne zarobiť minimálne toľko ako nejaký úradník druhej, alebo tretej kategórie na bežnom štátnom úrade. A pokiaľ lenivý nebol, zarobil viac. Pritom ho nikto nebuzeroval a pracoval s vedomím, že čím viac pracovať bude, tým viac zarobí. Od štátu nikdy nič nechcel – ideálne svätý kľud a nízke dane a to vlastne nikdy ani nemal.
Pointa je teda v tom, že pandémia a jej dôsledky najviac ničia ľudí, ktorí sa rozhodli žiť slobodne. Nezlákala ich ponuka žiadnej veľkej firmy a už vôbec nie ponuka štátu. V dobrom aj zlom – išli skrátka za svoje. Na dovolenky chodili vtedy, keď mali čas, alebo keď sa im chcelo. Počítač, telefón, alebo dokonca služobné auto im nepridelil nadriadený podľa tabuľky, ale kupovali si ich sami. Podľa vlastného uváženia a vlastných možností. Za svoje.
Dnes sa úplne bežne môže stať, že takýto slobodný človek, ktorý nikdy od štátu nič nechcel, stojí niekde na chodbe úradu, alebo premýšľa nad tabuľkou pri počítači a píše žiadosť (PROSBU) o podporu. A na druhej strane sedí človek, ktorý nikdy nič neriskoval, jeho plat beží a tej žiadosti (PROSBE) rozhoduje. To je skutočná porážka slobodného človeka v priamom prenose.
A ešte niečo na záver. Pandémia ukazuje politikom a úradníkom, že ich moc je väčšia, ako si donedávna mysleli. Zavrieť/otvoriť, testovať/netestovať, odškodniť/neodškodniť, rúška/respirátory ... atď.
Je veľkou otázkou dnešných dní, mesiacov a rokov, aký vplyv bude mať táto „pandemická moc“ na úradnícku mašinériu a štát ako taký (čiže najmä politickú moc) do budúcnosti? Ako veľmi a ako hlboko si úradníci a štát zapamätajú, že ľudia vlastne poslúchajú takpovediac na slovo?
Zjednodušene – ako dlho a ako hlboko pretrvá vedomie nadradenosti v mysli úradníka, ktorý dnes zisťuje, že je viac ako sused z vedľajšej ulice, ktorý má stolársku dielňu a každé tri roky mení auto?
A úplne nakoniec. Ako dlho a ako hlboko pretrvá vedomie v hlavách politikov, ktorí počas pandémie zistili, že pokiaľ sa ich nájde dosť, môžu prakticky čokoľvek?
A nemýľte sa. Títo ľudia si vôbec neuvedomujú, že ich platíme.