Už len pre desaťtisíce ľudí, ktorí sa odmietajú oficiálne zamestnať, lebo by takmer celú ich výplatu zhabal exekútor. Avšak s amnestiami veľmi opatrne, lebo podporujú morálny hazard. Pekne to vidieť na nemocniciach. Celkovo im boli už päťkrát odpustené dlhy, napriek tomu robia veselo ďalšie.
Preto je podľa nášho názoru amnestia namieste len vtedy, ak sa zároveň zmenia pravidlá, aby v budúcnosti vznikali exekúcie vo výrazne menšom počte. Ako prvé by do budúcnosti mal byť stanovený maximálny čas a maximálny úrok, na ktorý sa môže exekúcia vzťahovať.
Premlčacia lehota na vymáhanie pohľadávok je dnes niekde tri roky, niekde štyri a v Sociálnej poisťovni až 10. Neraz sa stalo, že po takmer desiatich rokoch dostal nič netušiaci živnostník nepeknú obálku zo sociálky. Preto by mala platiť jednotná lehota premlčania na všetky záväzky vo výške tri roky.
Rovnako by mal byť stanovený konkrétny úrok, nad ktorý ide o úžeru. Napríklad trojnásobok úroku z omeškania, ktorý je dnes stanovený zákonom na približne 12 percent. Úžera by bola vtedy, ak by dohodnutý úrok bol viac ako 36 percent, a teda by predmetom exekúcie mohol byť len úrok do tejto výšky.
Ďalšie pravidlo by malo byť povinné zlúčenie exekučných konaní, ak je dlžník a veriteľ ten istý. Ak napríklad niekto neplatil 10 mesiacov zdravotné odvody, bude z toho len jedno exekučné konanie, a nie 10. To výrazne zníži náklady na exekúciu.
Za významné považujem opatrenie, ktoré presunie náklady na exekúciu z dlžníka na veriteľa v prípade, že dlžník už má na krku aspoň jednu exekúciu. Ak sa teda dlžník nachádza v Centrálnom registri exekúcií, hradí náklady na exekúciu veriteľ. Ten si aj dohodne cenu za exekúciu a vyberie exekútora.
Problém je totiž v tom, že zatiaľ čo bežne rozhoduje o cene ten, kto ju aj platí, pri exekúciách je to inak: cenu dohodne veriteľ, respektíve je stanovená v zákone, ale platiť ju musí dlžník. Ak by náklady exekúcie platil veriteľ, ktorý si zároveň dohodne ich výšku, nepotrebovali by sme žiadne stropy uvádzať do zákona. To platí aj pre výber exekútora: určovať exekútora náhodným výberom je namieste v prípade Sociálnej poisťovne (a všetci tušíme prečo), ale je to hlúposť pri súkromných veriteľoch. Tí nech si vyberajú exekútora opäť sami.
Ostáva podstatná otázka: čo smie byť predmetom exekučnej amnestie? V žiadnom prípade nie istina, teda samotný dlh. Amnestie sa smú vzťahovať len na takzvané príslušenstvo, teda na úrok a poplatky. Ak dlžník zaplatí povedzme do troch mesiacov od uvedenia amnestie istinu, bude mu príslušenstvo odpustené. Čokoľvek iné by bol totiž skutočný morálny hazard.