Jeden z klasických inštrumentov, ako zistiť, kto je vlastne Bratislavčan, Nitran, Košičan, Zvolenčan ... atď. a kto takzvaný „cépečkár“, je rezidentský parkovací systém.
Rezidentská parkovacia politická komédia začala pred rokmi v Petržalke, kde aktivistickí poslanci nedovolili súkromnej firme ani len začať zo zavádzaním rezidentského systému. Vtedy tvrdili, že majú plné zásuvky lepších koncepcií ako firma. Dodnes neukázali ani jednu a v Petržalke sa naďalej parkuje krížom krážom a mestská časť z toho nemá ani cent.
Druhý diel sa odohral pred dvoma alebo troma rokmi v Košiciach, kde tamojší municipáli súkromnej firme dali zelenú, ale aktivistická a populistická vlna celý projekt zmietla. Otrasy nielen zničili meno firmy, ktorá v meste investovala takmer 2 milióny, ale aj prekreslili politickú mapu mesta. Čím sa košický príklad stal výstrahou pre všetkých mestských šéfov v krajine.
Tretí diel sa odohráva teraz, keď sa primátor Bratislavy opakovane pokúša presvedčiť poslancov, aby schválili koncepciu rezidentského parkovacieho systému. V hre síce nie je žiadna súkromná firma (primátor si dáva pozor a hovorí o mestskom manažmente), ale napriek tomu sa mu to nedarí a poslanci varujú pred „privatizáciou“ parkovacej politiky.
Skúsme si v skratke vysvetliť, čo je to ten rezidentský parkovací systém. Najlepšie v bodoch:
1. Niekto musí v rezidentských zónach (sídliská, obývané mestské ulice) vyznačiť parkovacie miesta tak, aby zodpovedali zákonu a vyhláške, čiže tak, aby boli tam, kde byť majú. Napríklad, aby neboli na zeleni, pred kontajneriskom, na ihrisku a podobne (viď. nočná Petržalka)
2. Niekto musí po danej zóne nainštalovať zvislé dopravné značenie, ktoré vyznačuje jednotlivé zóny, optimalizuje prejazdy (napríklad zjednosmernenie nejakej ulice automaticky generuje nové miesta) a navrhnúť celú logiku systému.
3. Niekto musí vyznačiť takzvané návštevnícke parkovacie miesta, kde môžu parkovať návštevníci a kde sa už platí – spravidla za každú hodinu, ale iba v určených časoch.
4. Potom musí niekto predať alebo rozdať obyvateľom s trvalým pobytom v daných zónach rezidentské karty, ktoré ich oddeľujú od „cépečkárov“. Aby mestská polícia vedela komu má a komu nemá dať pokutu alebo papuču za nesprávne parkovanie a aby tak chránila práva rezidentov, ktorí sú v danej zóne doma.
To je v skratke všetko. Systémy sa môžu ešte líšiť v detailoch, ale princíp je takýto. O tom, koľko stojí ročná karta rezidenta, rozhodujú poslanci, o tom koľko platia návštevníci, tiež. O tom, kto systém vybuduje a spravuje, tiež rozhodujú poslanci. Môže to byť príslušná mestská časť, súkromná firma, alebo kombinácia firma-mesto ... v zásade je to jedno, pretože cenovú politiku nakoniec vždy schvaľujú poslanci.
Čiže v tomto prípade nikdy nedôjde k „privatizácii“ parkovania, pretože aj keby všetko urobila súkromná firma (systém aj správu), aj tak vždy bude podnikať len podľa cenového výmeru určeného poslancami vo forme VZN. Inak sa to nedá a inak by to ani nebolo správne.
Vyzerá to jednoducho a logicky, ale napriek tomu to nie je jednoduché. Pretože vždy, opakujem vždy, sa nájdu skupinky príslušných poslancov a aktivistov, ktorí v tomto „zacítia krv“ a už to ide. Heslá typu „zase idú ryžovať“, „nechceme súkromnú firmu“, alebo známe košické heslo „nezaplatím EEI ani cent“, fungujú. A komunálni politici cúvajú.
Ale aby sme boli spravodliví – nie je to iba naša špecialita. V jednom švajčiarskom (áno švajčiarskom) meste, kde starosta pred dlhými rokmi zaviedol rezidentský parkovací systém, ho rozzúrení občania vyhodili (áno vyhodili) z okna. Síce iba z prízemia, takže prežil, ale vyhodili. Tí istí občania ho potom po štyroch rokoch s veľkou väčšinou hlasov zase zvolili. Lebo konečne mali kde parkovať.
A o tom to celé je. Rezidentský parkovací systém je určený pre občanov, nie pre firmy a mestá ako také. Kto ho riadi a spravuje, je jedno, pretože klientom sú občania. To nie je výber parkovného v centre mesta, kde to môže byť aj dobrý biznis, to je služba, kde sú výnosy minimálne a počiatočné náklady obrovské.
Je to systém, ktorý cielene a systematicky zvýhodňuje miestnych pred cépečkármi, ktorí sú zrazu nútení platiť za parkovanie, alebo parkovať tam, kde je to pre nich určené. Čiže nie hocikde a spravidla pred domami rezidentov. Mnohých dlhodobých cépečkárov, ktorí v danej zóne dlhodobo a trvalo žijú, ale z lenivosti sú stále prihlásení na svojich pôvodných adresách, donúti k prihláseniu sa na trvalý pobyt. Petržalka je plná takýchto „Petržalčanov“.
A nielen to. Zavedenie systému zrazu odkryje aj iné veci. Nájomníkov, legálne, respektíve nelegálne prenájmy a miestni politici to musia riešiť. Napríklad tak, že ak máte prihláseného nájomníka (cépečkára), môžete pre neho dostať kartu. Ak ho nemáte prihláseného, má smolu a zrejme sa odsťahuje. A tak ďalej a tak ďalej.
Po prvotnom zavedení systému sa teda môže tento optimalizovať tak, aby nestresoval tamojšie obyvateľstvo, nevyvolával vášne medzi domácimi a prišelcami, ale máte aspoň šancu to urobiť.
A je zvláštne a bizarné , že komunálni politici toto nevidia a necítia (česť výnimkám). Ak by si uvedomili, že to robia pre SVOJICH voličov, nakoľko volia iba tí, čo majú trvalý pobyt a na cépečkárov v prvej fáze vôbec nemusia prihliadať, možno by to šlo lepšie.
Pre komunálnych politikov by jednoducho domáci vždy mali byť viac ako cépečkári. Je to logické a predsa to nefunguje. Respektíve, robia sa z toho umelé a nezmyselné kauzy.
Autor je riaditeľ PR agentúry Dynamic Relations.