Nešťastný minister spravodlivosti Gábor Gál sa bojí podpísať nájomnú zmluvu pre nové obydlie ministerstva. Najlepšie ponuky totiž dali Penta a J&T a to je dnes na Slovensku dosť problém. Gál sa radí s mimovládkami, vlastným ja, stranou a kdekým ešte. A vopred avizuje, že cíti problém.
Pritom je to celé choré. Jediný relevantný záujem, ktorý by verejná inštitúcia platená z našich daní mala mať, je hospodárnosť v kombinácii s vyžadovanou kvalitou. Ak toto sedí a verejná súťaž započatá ešte bývalou ministerkou spravodlivosti Luciou Žitňanskou bola OK, niet prečo váhať.
Podobný prípad tu pritom už raz bol. Keď statik pred rokmi vydal pokyn, že z budovy dnes už búraného Apollo Bussines Centra sa musia všetci vysťahovať, ocitla sa „na dlažbe“ aj Národná diaľničná spoločnosť. Nakoniec skončila v budove J&T na Patrónke, pretože žiadny iný developer vtedy nemal nič lepšie a lacnejšie k dispozícii. Vtedajší šéf dopravy Ján Počiatek sa tiež zdráhal, ale nakoniec mu nič iné nezostalo. A tak to zrejme dopadne aj s Gálom. Buď kývne na lacnejšie riešenie J&T na Patrónke, alebo na technicky lepšie riešenie Penty v Digital Parku. Lepšiu ponuku totiž nedostane a jeho snívanie o „treťom developerovi“, ktorý by súc čistý ponúkol porovnateľné riešenie, nebude vypočuté.
Zaujímavé na celom tomto „nájomníckom“ príbehu je najmä to, ako v pohode a bez váhania všetci prijímajú „fakt“, že bývať v budove J&T alebo Penty je nevhodné. Dokonca neslušné.
A to v budovách týchto spoločností už roky „býva“ X slušných a renomovaných firiem a tisíce ľudí si od nich kúpili byty. A denne si kupujú ďalšie. A budú si ich kupovať ďalej. Nikoho z nich nenapadne, že Penta a J&T nie sú vhodní landlordi – zaujíma ich pomer cena/výkon a bodka. To je normálne, nie je to nevhodné a už vôbec nie neslušné.
Penta a J&T podnikajú na Slovensku od pádu komunizmu a sú to dravci, ktorí vždy išli tvrdo za svojím. V 90. rokoch to robili všetci a niektorí sa prebili vyššie a iní nie.
Pre podnikanie týchto dvoch finančných skupín (na rozdiel od niektorých iných) je typické to, že po nich doteraz nezostalo to, čo nazývame spálená zem. Inak povedané – vytunelované a zničené fabriky, firmy a odvetvia. A ľudia na dlažbe. Pritom práve to bol typický modus operandi voľakedajších „kapitánov“ slovenskej privatizácie z éry Vladimíra Mečiara.
Vykradnuté štátne banky, dokaličené SPP a elektrárne, takmer zničené VSŽ Košice, Hlinikáreň Žiar nad Hronom ... a xy budov, firiem a areálov (napríklad taká Bioveta Nitra), ktoré nejaký človek z odznakom HZDS, ZRS a SNS dostal do daru a keď minul peniaze z firemného účtu a všetky úvery, tak to zavrel alebo predal alebo proste nechal tak. A postavil si dom, kúpil loď a odviezol si na ňu čerstvo zbalenú missku.
Toto nie je obhajoba Penty a J&T. Snažím sa len ukázať, do akých absurdných stavov sme sa dostali. Minister má plné gate z toho, že by mal podpísať nájomnú zmluvu s jednou z firiem, ktoré na Slovensku zamestnávajú desaťtisíce ľudí, platia dane a odvody a ... áno majú povesť tvrdých hráčov.
Ešte kúsok a minister si objedná celoslovenský reprezentatívny prieskum (samozrejme za vlastné) a opýta sa ľudí, či to teda má alebo nemá z jednou z týchto firiem podpísať. Alebo o tom bude rokovať koaličná rada. Alebo o tom bude mimoriadna schôdza parlamentu. Alebo ... verejná diskusia vo verejnoprávnej RTVS alebo ... neviem čo ešte môže byť.
Alebo sa na to vykašle a povie si – čo si ja budem páliť prsty? A nechá Najvyšší súd a ministerstvo spravodlivosti naďalej sedieť natlačené v starej, nevhodnej, malej a nedôstojnej budove. Veď čo? Keď sme to vydržali tak dlho, vydržíme aj ďalej.
Autor je riaditeľ PR agentúry Dynamic Relations.