Prebiehajúce snahy reformovať a pokročiť v európskej integrácii sú brzdené nedostatkom dôvery na kontinente. Skôr ako môže nastať pokrok, bude sa musieť Európa vyrovnať s nedostatkom dôvery medzi krajinami a nedostatkom dôvery krajín k európskym inštitúciám.
Európske štáty rozdeľujú samých seba do táborov podľa rôznych línií: sever verzus juh, východ verzus západ, tí, ktorí sú „dnu“, verzus tí, ktorí sú „vonku“, a – to platí vždy – my verzus oni. Niektoré krajiny sú vnímané ako skorumpované a nespoľahlivé. Iné sa cítia, akoby boli súčasťou orwellovskej únie, v ktorej „sme si všetci rovní, ale niektorí sú rovnejší“.
Navyše „Brusel“ – ako kolektívny pojem pre všetky európske inštitúcie – sa stal synonymom elitárstva, neefektivity a vzdialenosti. Vlastníci týchto inštitúcií – kolektív krajín Európskej únie – strácajú dôveru v spôsob, akým im Brusel slúži, v princípy, ktoré zastáva. Podozrievavosť spravila z Bruselu vhodného obetného baránka vineného za všetko, čo sa pokazilo na domácej pôde.
Výzvy pre Európu
Európa sa nedokáže ďalej snažiť o hlbšiu integráciu na základe takejto mizivej dôvery. Ak si aj predstavíme, že spoločný trh by fungoval ďalej, nie je jasné, že spoločná mena by bola udržateľná pri absencii dôvery – napokon, tá je základom, na ktorom stoja všetky meny.
Výzvy, ktorým Európa čelí, či už zvnútra – zadlženosť, nezamestnanosť, populizmus –, alebo zvonka – bezpečnosť, migrácia, ohrozenie multilateralizmu –, si vyžadujú okamžité a koordinované činy, aby sa dôveru v EÚ podarilo znovu vybudovať. Kým snahy dobudovať architektúru Európy sú žiaduce, musíme sa najprv vyrovnať s otázkou dôvery. Nejestvuje rýchla náprava. Avšak poznáme niekoľko nevyhnutných krokov, ktoré EÚ môže spraviť, aby sa tento proces rozbehol.
Po prvé, EÚ musí stanoviť jasné ročné ciele na zlepšovanie kvality inštitúcií. Hlboká nedôvera medzi krajinami vzniká, pretože kvalita domácej verejnej správy v jednotlivých krajinách je príliš rozdielna. Vláda zákonov, úroveň korupcie a politickej stability v niektorých krajinách EÚ prosto nedosahujú dostatočnú úroveň. Samotná EÚ zlyhala, čo sa týka dostatočnej podpory zbližovania štandardov verejnej správy, napriek tomu, že členstvo bolo vždy považované za rýchlejší a efektívnejší spôsob, akým dosiahnuť inštitucionálne reformy. Ukazuje sa, že to tak nie je vo všetkých prípadoch. Niektoré krajiny dokonca zaznamenali regresiu, pokles dôvery a vôle pracovať na spoločných cieľoch, čím sa tiež oslabilo postavenie Európy vo svete.
Základ ekonomického napredovania
Na rozdiel od konvergencie v správe vecí verejných, v prípade ekonomického zbližovania majú EÚ a eurozóna vybudované jasné monitorovacie mechanizmy. Hoci ekonomická konvergencia je výhodná, je druhoradá popri konvergencii v kvalite inštitúcií. Kvalita inštitúcií je totiž základom dosahovania dobrých hospodárskych výsledkov, ale aj ich udržateľnosti. Dobrá ekonomická výkonnosť, hoci možná v rôznorodých inštitucionálnych štruktúrach, je zvrátiteľná v prípade nedostatku kvalitných regulácií a vlády zákonov.
Preto by sme, prinajmenšom, mali vytvoriť Monitor výkonu verejnej správy (Governance performance monitor – GovPM), ktorý bude podporovať a dohliadať na dodržiavanie konvergencie k stanoveným cieľom. Ak sa správa vecí verejných dá dokázateľne zlepšiť, ekonomické výsledky sa zlepšia – a dôvera bude nasledovať.
Deliť sa o riziko
Druhou veľkou prekážkou hlbšej integrácie Európy je falošná dichotómia medzi znižovaním rizík na úrovni krajín a využívaním centrálnych zdrojov na zdieľanie rizík medzi krajinami a trhmi. Takýto prístup k tvorbe politík smeruje primálo pozornosti na systém a jeho schopnosť zvládnuť šoky, ktoré ho postihnú. Vzhľadom na mieru prepojenia jednotlivých krajín je dôležité vnímať Európu ako viac než len súčet jej častí. Akákoľvek snaha integrovať sa ďalej by mala byť poháňaná túžbou posilniť systém. To si, naopak, vyžiada reformu jednotlivých častí – znižovanie rizík – a vytvorenie mechanizmov, ktoré tieto časti držia pohromade – zdieľanie rizík medzi krajinami.
Všeobecnejšie, vykonávanie štrukturálnych reforiem na úrovni krajín a koordinácia politík a vytváranie vankúšov na európskej úrovni musia prebiehať simultánne, nie postupne. Hmatateľné zladenie záujmov by vytvorilo cestu k obnoveniu dôvery.
Bližší Brusel
V neposlednom rade, EÚ sa musí snažiť zmenšiť vzdialenosť medzi Bruselom a jednotlivými hlavnými mestami. Toto je nevyhnutným predpokladom na obnovenie dôvery krajín v európske inštitúcie. Ak je Brusel naozaj elitársky, neefektívny a vzdialený, vlastníci európskych inštitúcií – členské štáty – musia vyvinúť snahu o nápravu.
Konkrétnym príkladom by bola modernizácia sedemročného rozpočtu EÚ, aby sa dokázal vyrovnať s výzvami budúcnosti, nie s problémami minulosti. Obrana a bezpečnosť, investície do vzdelania, technológií a mládeže a inštitucionálna konvergencia sú naozaj európskymi verejnými statkami a mali by stáť v centre vyjednávacích procesov. Ďalším príkladom by bola modernizácia európskych inštitúcií, aby sa stali špičkou na poli verejnej správy. Zaručiť efektívnu vládu pre 21. storočie zlepší výkon Európy a zníži tendenciu krajín zneužívať koncept „Bruselu“.
Obnovovanie dôvery medzi krajinami sa môže začať, len ak si zaostávajúce krajiny splnia svoje povinnosti pri reforme vládnych štruktúr. Chápanie Európy ako systému je tiež predpokladom centralizovaných poistných mechanizmov, ktoré je nutné vytvoriť. V tomto prípade musí byť „Brusel“ – rovnako ako krajiny, od ktorých to požaduje – ochotný prijať zmeny a reformy.