Ak ohľadne monetárnej politiky a činnosti centrálnych bánk niekedy panujú trochu skreslené predstavy, potom v prípade fiškálnej politiky to platí azda ešte viac. A aj tu je ľahké prepadnúť nezmyselnému otroctvu nejakej ideológie vydávajúcej sa za univerzálnu pravdu (a začať s pohŕdaním ukazovať na iné). Ponúkam svoj zjednodušený pohľad na vec.
Po prvé, môj necyklický ideál: Skúsme sa odpichnúť od bodu, ktorý by sme mohli nazvať necyklický ideál. Ja by som ho definoval takto: Spoločnosť sa zhruba zhodne na tom, aké služby a v akej kvalite má zabezpečovať štát (vzdelávanie, polícia, armáda...). A to vrátane toho, že tieto služby bude platiť priebežne – každý rok sa štátom poskytované služby zaplatia tým, čo sa vyberie na daniach. Ak teda dáme bokom ekonomický cyklus, ide o dlhodobo rovnovážny stav s nulovými rozpočtovými deficitmi a vládnymi dlhmi. Ak dôjde k zmene, dôjde ihneď k zodpovedajúcej zmene v rozpočtových príjmoch.
Po druhé, môj cyklický ideál: Vyššie opísané nastavenie by bolo do značnej miery cyklicky neutrálne – fiškálna politika by (minimálne priamo) ani nevyrovnávala, ani neprehlbovala cyklus (dávam teraz bokom automatické stabilizátory). Keďže je však možné túto politiku efektívne používať na vyhladzovanie cyklu, bola by škoda sa tejto možnosti vzdávať. Ide „len“ o dve veci: Po prvé o to, aby štát v čase dopytového útlmu efektívne rozhýbal zamýšľané (!) úspory domácností, ktoré sa nedostávajú späť do ekonomiky cez vyššie investície (nestávajú sa skutočnými úsporami). Kým táto prvá časť by nám ešte občas išla, hrubo prepadáme v tej druhej: aby štát počas boomu splatil dlhy nahromadené počas recesie, prípadne aby hromadil aktíva.
Domnievam sa, že táto neschopnosť vedie k skratke, ktorá tvrdí, že celá fiškálna proticyklická politika je omylom (prípadne s obľúbenými útokmi na to, čo nikdy nepovedal a nezamýšľal Keynes, ale čo je mu s obľubou podsúvané). Potom napríklad tvrdíme, že vládny rozpočet je rovnaký ako rozpočet domácností – počas boomu sa má míňať a počas recesie šetriť. Čo je z ekonomického hľadiska až tragický omyl, ktorý nás zbavuje schopnosti cyklus vyhladzovať. Teda brániť rôznym excesom z prepaľovania ekonomiky a, naopak, strate pracovných miest počas dopytového útlmu.
Tento omyl je však zároveň sčasti pochopiteľný práve vo svetle toho, že mnohé vlády utrácajú, nech sa deje, čo sa deje. Potom by sme však mali presnejšie hovoriť, že lepšie než neustále rozhadzovanie je mať vládny rozpočet ako rozpočet domácnosti. No nie je to ani zďaleka možnosť najlepšia a iba ukazuje, že si sami zväzujeme ruky svojou nedisciplinovanosťou.