Výstavba nemocnice Rázsochy je taká diaľnica do Košíc zdravotníctva. Veď sa začala stavať skôr, než Penta predala prvé tričká z Číny. O niektorých dôvodoch špekulovať môžeme, o jednom nemusíme – politické rozhodovanie nejde ruka v ruke s tvorbou dlhodobých stratégií.
Čím väčší projekt, tým väčšia hrozba zlyhania štátu pri jeho výstavbe. Hlavným problémom je krátkodobé plánovanie, synchronizované s volebným cyklom. Ministri prichádzajú a odchádzajú, ako aj celé vlády. Každá si chce v projekte urobiť svoj osobný zárez, každá má svoju skupinku „kamarátov“. Rôzne dlhodobé vládne stratégie sú zdrapmi papiera, ktorý často nerešpektuje ani jeho iniciátor, nieto ešte nasledujúce vlády. Proti neefektívnemu využívaniu zdrojov (po slovensky: kradnutiu) zase vznikla paralyzujúca a nie veľmi účinná pavučina pravidiel verejného obstarávania.
Riešením by bolo viac dôvery, autonómie, ale nevyhnutne aj viac osobnej zodpovednosti. Pre riaditeľov škôl, nemocníc, úradov či manažérov veľkých projektov. Tak, ako to funguje (nie dokonale, ale lepšie) v súkromnom sektore – tu máš zdroje, nakúp za ne hoci aj jednorožce pľujúce dúhy, ale každý rok sa ukáž s výsledkami. S číslami, nie so slovami.
Nakoniec, taká bola aj pôvodná myšlienka premeny nemocníc na samostatné subjekty z čias Dzurindovej vlády. V ideálnom svete by UNB dostala na začiatok zdroje (napríklad dlhodobý úver, pokojne aj zvýhodnený!) a sama by rozhodla, či ho použije na výstavbu novej nemocnice a staré budovy predá, alebo ich radšej zrenovuje, alebo nakúpi spomínané jednorožce. Tak, aby mohla čo najlepšie plniť svoju úlohu v systéme. Nie s výhľadom do najbližších volieb (potom potopa), ale dlhodobo. Štát by bol len zadávateľom týchto úloh, objednávateľom služieb pre občanov.
Samozrejme, takýto systém si pre svoje efektívne fungovanie vyžaduje disciplínu – napríklad žiadne pravidelné oddlžovanie. Aj preto je nechuť osamostatniť sa obojstranná – štát nechce svoje „dietky“ pustiť do krutého sveta dospelých, a tým je aj tak pod jeho krídlami dobre. Potom sa to končí tak, že novú nemocnicu treba v prvom rade vydupať, ako sa to podarilo v Martine (hoci nehovor hop, kým štátna nemocnica nestojí...). Alebo keď chce neurochirurgia nový operačný stôl, tak si dva roky pingponguje zadanie s ministerstvom vnútra a stoly nikde. Rázsochy nikde. Len opadanej omietky je dosť.