Vraj sa spoločnosť veľmi polarizuje. Kto je spoločnosť? Nie som to náhodou aj ja? Z rovnice – aký jednotlivec – taká spoločnosť, mi vyplynul plán vlastného depolarizovania, ktorý priniesol aj drobné úspechy.
Už dokážem rešpektovať nemenovaného herca ako skvelého umelca, aj keď nerezonujem s jeho rozhnevaným politickým postojom. Život už totiž neraz ukázal, že niet správnej nenávisti a každá plodí len odmocniny seba samej.
Život ukázal aj to, že to, proti čomu bojujeme tlakom, vlastne posilňujeme. Napriek tomu sa vždy poteším, keď ho vidím v divadle alebo televízii, dokážem voči nemu pociťovať sympatiu. Nehodila som si ho do polarizačného vreca.
Dokážem akceptovať človeka, ktorý sa o mne vyjadruje hanlivo, pretože obdivujem jeho profesijné schopnosti. Čítam denník, ktorý mi nie je vskutku naklonený, ale nachádzam v ňom mimoriadne zaujímavé osobnosti, ktoré si občas aj „požičiam“ do Trochu inak. Učím sa skrátka neživiť v sebe čierno-bielosť. Občas to moje ego zvláda ťažšie, niekedy na počudovanie spolupracuje bez odporu. Je to činnosť oslobodzujúca od hnevu, podráždenosti a nenávisti.
Až ma zamrazilo, keď som na odovzdávaní istých filmových cien zahliadla Roberta de Nira, ako vulgárnym vtipom napadol Donalda Trumpa. Nie som fanúšikom tohto bizarného politika, ale napriek tomu mnou prebehli zimomriavky hrôzy. Nadšené elitné herecké publikum sa roztlieskalo do standing ovation. Tváre strieborného plátna sa smiali, koľko im zákroky dovoľovali. Vtedy som si pomyslela – akú masu ľudí musel tento výjav rozzúriť? Čo takáto frajerinka môže mať za následok než len to, že sa spoločnosť o niečo viac prepadne do polarizačných nožníc? Ničí názor nebol zmenený a všetky nádeje na to, aby sa prípadný volič Trumpa nad niečím zamyslel, zmizli vo večnosti. A pritom je to taká jednoduchá psychológia. Lebo aj liberálna elita sa zatne, keď jej poviete, že má škaredé dieťa. A veru nepríde za vami s dodatkom: „Možno je na tom kus pravdy.“
Svojimi „spravodlivo rozhorčenými postojmi“ a povyšovaním sa len posilňujeme druhý pól. Točíme sa v začarovanom kruhu. Niekto toto opovrhovanie a zosmiešňovanie druhého brehu dokonca považuje za spoločenskú zodpovednosť. Môj pocit je, že ide skôr o absolútnu nezodpovednosť. Zodpovedná som hlavne za to, čo nosím v sebe a čo tak šírim do sveta. Takže sa pekne bez zbytočných výstupov vrátim k svojmu vnútornému depolarizačnému projektu. V rámci spoločenskej zodpovednosti.