Na nedostatok zábavy sa na slovenskej politickej scéne nedá sťažovať. Bohužiaľ, s nedostatkom nápadov je to horšie.
Spomínate si na roky 1998 až 2006? To boli časy! Reštrukturalizácia bánk, daňová reforma, reforma samosprávy, reforma zdravotníctva, privatizácia, dôchodková reforma, reforma rozpočtového plánovania... Pri týchto slovách si niektorí s láskou spomenú, ako sa slovenské mačiatko menilo na tatranského tigra, iných chytí zimnica z hrôz „miklošovského neoliberalizmu“. Faktom však je, že na väčšinu vtedajších ekonomických výziev na Slovensku bol plán a ten plán sa väčšinou aj vykonal. Až kým niekde okolo roku 2004 nedošiel všetkým dych.
Aké sú dnes v ponuke riešenia na aktuálne problémy? Na veľké regionálne rozdiely, nevýkonné školstvo, zdravotníctvo na hranici bankrotu, kapitálový dlh na železnici a nerýchlostných cestách, deficitný dôchodkový systém, slimačie tempo súdnych sporov a mnohé iné? Nie sú ani dobré, ani zlé, sú v princípe žiadne.
Za ostatných 13 rokov sa klíma zásadným spôsobom zmenila. Takmer nepretržitá vláda Smeru posunula latku. Z niečoho, čo bolo ešte pred pár rokmi úsmevným populizmom, sú dnes opatrenia, proti ktorým sa máloktorá opozičná strana odváži vyhraniť. Vlaky zadarmo? No, možno trošku vylepšiť, ale určite nie zrušiť!
Minimálny dôchodok, radikálne zvýšenie mzdových príplatkov, obedy zadarmo, rekreačné poukazy – to sú všetko jednosmerky. S veľkou pravdepodobnosťou tu ostanú, nech už bude výsledok volieb akýkoľvek. Hlavne nepodráždiť voliča.
Samozrejme, všetci chcú bojovať proti byrokracii, za lepšie podnikateľské prostredie (so špeciálnym dôrazom na malé a stredné podniky, lebo tie sú miazgou ekonomiky), zastaviť memorovanie v školách, znížiť regionálne rozdiely, zmeniť „montovňu na vedomostnú ekonomiku“, zlepšiť zdravotníctvo, pomôcť farmárom a zastaviť drancovanie štátnych lesov. V realite som však spomedzi tej zhruba desiatky relevantných strán videl možno tri-štyri konkrétne návrhy, ktoré by mali šancu niektorý z týchto problémov zlepšiť.
Dobre, možno im krivdím, veď väčšina programov ešte nie je na svete. Alebo si strany veľké reformné esá nechávajú v rukáve, aby nevystrašili pred voľbami voličov, a vytiahnu ich až po voľbách. Tipol by som si však, že veľké prekvapenia sa konať nebudú. Nebude odvaha prísť s privatizáciou Slovenskej pošty, liberalizáciou železníc, reformou odvodového systému, reálnym šetrením v štátnej správe prepustením minimálne 20 percent nadbytočných zamestnancov na prehrievajúci sa trh práce, regionalizáciou minimálnej mzdy či zacielením sociálneho systému. Dočkáme sa len rôznofarebných sociálnych balíčkov. Lebo reformy bolia, a keď sa ekonomike darí, nikomu sa príliš nechce trpieť.