Európska únia nás pred šestnástimi rokmi prijala za rovnoprávneho člena, ktorému bude posielať veľmi veľa peňazí. Z toho prvého sa tešíme, druhé bola možno skôr medvedia služba. Ako pred každým novým programovým obdobím, aj teraz je však šanca, že peniaze dokážeme využiť lepšie. Kvôli našej poplátanej decentralizácii to však nebude jednoduché.
Problém nie je v ľuďoch – minulé mesiace ukázali, že sme vynaliezaví a zodpovední. Nezaškodí si zopakovať, že sme v poriadku. Máme aj ľudí schopných prijímať vážne rozhodnutia – občas opomínaným hrdinom je župan Juraj Droba, predstaviteľ samosprávy. Problém je teda skôr v tom, ako využívame svoj potenciál.
Počas nedávnej krízy sme zistili, že nám chýba kritická infraštruktúra a jasné rozdelenie kompetencií v zmysle subsidiarity. Kritická infraštruktúra sú nielen testy a rúška, ale aj infraštruktúra schopná testy robiť a rúška distribuovať. Samozrejme, hovoríme aj o fyzickej infraštruktúre, ako sú komunikácie, nemocnice a podobne, a organizačnej infraštruktúre od ministerstiev cez okresné úrady až po obce. Kritická infraštruktúra je deravá, zato však máme zákon o kritickej infraštruktúre.
Kompetencie obcí, krajov a vlády sú definované, slušne povedané, zvláštne, ak starosta povie, že v čase krízy nemôže konať a musí čakať na rozhodnutie centra, ktoré ho nakoniec aj tak nechá bez prostriedkov a jasných pravidiel. Princíp subsidiarity je o presnom opaku – obec by si mala ponechať tie právomoci, ktoré potrebuje, vie účinne využiť a ich delegovanie vyššie – na regionálnu vládu – by neprospelo ani výsledkom, ani efektívnosti. Regionálnu vládu nemáme, rovnako ako jasný hierarchický vzťah medzi obcou a krajom v podobe obce a vlády.
Problém je teda skôr v tom, že naša verejná správa nie je nastavená na výkon a doručovanie výsledkov. Nespravujeme sa dobre. Ak sme sa teda minulé desaťročia sústredili na budovanie slabej administratívnej kapacity, musíme dnes prijímať jednoduché riešenia. Mimochodom, ako vyspelé štáty omnoho silnejšími kapacitami. Jednoduché riešenia nielen pri záchrane dopytu ako nástroji na obnovenie rastu, ale aj pri organizácii verejnej správy. Aby neprekážala, ale pomáhala a podporovala.
Regióny by mali využiť svoj potenciál a podieľať sa na rozumnom investovaní európskych peňazí v rokoch 2021 až 2027. Aby sa stali relevantnými vo svojom vlastnom území. A keďže regiónom sa dnes venujú aj odborníci ako Karpiš, Ódor a Radičová (Silný región = spokojný občan, 2019), optimizmus je na mieste.